Eva Mičovská – Allianz – Slovenská poisťovňa, riaditeľka odboru poistno-technických systémov.

Allianz – Slovenská poisťovňa je spoločnosť, do ktorej Eva Mičovská prišla v roku 2006 a príjemne ju prekvapila atmosféra, do ktorej nastúpila. Usmiati, pohodoví ľudia, ktorí pracovali tímovo.  Zároveň Allianz bola a je finančne zdravá spoločnosť, v ktorej sa veľký dôraz pripisoval rozvoju a modernizácii informačných technológií čo bolo v protiklade so skúsenosťami z jej predchádzajúceho pracoviska.

Slováci sú  v rámci zmien povolania dosť konzervatívni, dlho trvalo vaše rozhodovanie prejsť z banky  do novej spoločnosti?

Zvažovala som to naozaj dlho, pretože  práca ma bavila, zároveň som mala  okolo seba ľudí, s ktorými sa mi robilo dobre. Pociťovala som zodpovednosť aj za nich, pretože som im dávala nádej, že treba preklenúť ťažké obdobie predsa po privatizácii sa všetko zlepší. Odchodom by som samozrejme tú vieru podkopala. Keďže však očakávané zlepšenie neprichádzalo, už nebolo možné venovať sa rozvoju, ale šetreniu, technológie však  napredovali rýchlo a do modernizácie nebolo možné investovať, tak som pochopila, že nastal čas odísť. Jednej noci som premýšľala a dospela k názoru, že naozaj tej firme už nemôžem nič nové  dať a bolo rozhodnuté. Zareagovala som na ponuku, ktorú som mala už dva roky, či stále platí, a potom už všetko malo rýchly spád. Pre mňa sú dôležité dobré vzťahy na pracovisku a opäť   mám okolo seba tím, ktorý je skvelý. Som spokojná so svojím  vtedajším rozhodnutím.

Odbor poistno-technických systémov – čo si pod tým môže predstaviť bežný smrteľník?

Zabezpečujeme alebo priamo vyvíjame prevažnú časť softvéru celej spoločnosti, čo znamená, že sme ľudia od  informačných technológií.  Odbor pozostáva z oddelenia programátorov, IT projektových  manažérov, ktorí zabezpečujú komunikáciu medzi našimi užívateľmi a dodávateľmi, oddelenia podpory testerov, čiže kolegovia, ktorí požadovanú funkcionalitu predtestujú prv, ako ju odovzdáme užívateľovi podľa jeho a zárveň riadia nasadzovanie novej funkcionality do produkcie.

Aká je cesta ženy na post riaditeľky najmodernejších informačných technológií?

Priznám sa, keďže som  v odbore  tridsať rokov – predtým som pôsobila  v istej banke, okrem iného, ako riaditeľka informačných technológií, často sa stávalo, keď prišli ku mne  muži, zástupcovia dodávateľov  na stretnutie, viacerí  konštatovali, že ženu v tejto pozícii ešte nestretli. Dnes je nás omnoho viac, ale začiatky boli naozaj zaujímavé. Keďže  aj môj manžel pracuje v tejto oblasti, chodievali sme spolu na pracovno-spoločenské  stretnutia, počas ktorých mali muži  svoj pracovný  program a pre ženy, ktoré  sprevádzali manželov bol voliteľný program, orientovaný úplne inak. Ja som ako manželka bola zaradená medzi ne, čo vo mne vždy vyvolávalo úsmev, keďže ma zaujímala aj odborná časť – asi ako jedinú z prítomných žien. Moja cesta k IT sa začala na Univerzite Komenského, kde som študovala  teoretickú kybernetiku a matematickú informatiku  a tam som sa  spoznala aj s mojím manželom. V ročníku sme boli dievčatá a chlapci zastúpení pol na pol, takže som nebola  žiadna výnimka. No zo žien som jedna z mála, ktoré v odbore ostali.

Matematika vám bola od prvého ročníka blízka alebo ste mali dobrých učiteľov, či ako sa to vyvinulo?

Od prvej triedy základnej školy boli pre mňa najmilším predmetom počty a matematika. Mala som spolužiaka, s ktorým sme neustále súperili, kto je v tej matematike lepší. Toto súperenie trvalo až po vysokú školu, kedy on išiel študovať pedagogický smer a ja vedecký. Chémia a biológia zasa pre zmenu absolútne neboli „moje“ predmety a vedela som, že nepôjdem študovať nič, kde by som prišla do styku s týmito predmetmi. Na mnou vybranej škole sa nevyskytovali a hoci som netušila, čo presne ma čaká, vedela som jedno – biológia a chémia tam neboli a bolo rozhodnuté (úsmev).

Technický rozvoj ide raketovou rýchlosťou dopredu, sledujete novinky, stíhate to?

Moja dcéra sa smeje, že má rodičov „ítečkárov“, ale máme najmenej technológiami vybavenú domácnosť. Naozaj ten vývoj ide rýchlym tempom a sledovať ho je náročné. Miniaturizácia, hardvér a softvér, teda aj programy, ktoré to všetko zastrešujú a vybavujú, sú prudko sa vyvíjajúce. S manželom sme zameraní na vývoj aplikačných softvérov, takže sa snažím sledovať predovšetkým to, čo je dôležité pre moju profesiu, ale v dnešnej dobe stihnúť naozaj všetko  a evidovať to – sa nedá, keďže ide o veľmi široký záber.

Spoločnosť ako Allianz potrebuje skutočne spoľahlivé prepojenie..

Aj v rámci Slovenska, ale keďže sme nadnárodná spoločnosť, je tu evidentný celosvetový trend využívania  synergie „matky“ a s tým spojená koncentrácia technológií do veľkých dátových centier. Nachádzame sa v období, kedy sa pripravujeme na prepojenie s matkou, ktorá vybudovala svoje dátové centrá a odtiaľ by sme mali riadiť vývoj svojich softvérov. Pri dnešných IT možnostiach prepojenia je  v podstate úplne jedno, odkiaľ prevádzkujete svoje technológie ak dodržíte dané pravidlá.

I keď máte s manželom spoločné pracovné záujmy, určite sa váš svet netočí len okolo techniky, ale občas si potrebujete od nej oddýchnuť. Ako to vyzerá vtedy u vás?

S manželom máme rovnaké záujmy aj mimo pracovných, takže spoločne radi jazdíme na koňoch, cestujeme, lyžujeme, bežkujeme. Začali sme spolu chodiť v prvom ročníku na vysokej, už vtedy nás spájali rovnaké koníčky ako turistika, plávanie, on robil moderátora v internátnom rozhlasovom štúdiu v Mlynskej doline, ja zvukárku. Po skúškach sme šli rovno na plaváreň vyplávať napätie. Dnes je najväčším relaxom pre nás pobyt na našej chalupe na myjavských kopaniciach, v nádhernom kraji s úžasnými ľuďmi okolo seba.

Internet tam máte?

(Smiech) Máme. Keď nám tam zapájal jeden mladý muž wi-fi, pýtal sa nás na čo  internet potrebujeme na chalupe.  Povedali sme mu, že niekedy treba aj popracovať. On  to síce zapojil, ale poznamenal, že chalupa je na oddychovanie  a nie na prácu. Asi  mal aj pravdu. Inak pripojenie je skvelé hlavne kvôi dcéram, keďže máme obe v zahraničí. Máme dobrý pocit, že ich môžeme vidieť a počuť, aj keď sú ďaleko.

Zase to možno má výhodu, že môžete pracovať aj z toho krásneho prostredia…

Keď sme pred ôsmymi rokmi kupovali chalupu, tak domáci nás varovali, že si musíme zaobstarať mraziaci box, lebo sa môže stať, že nastane v zime  taká metelica, že sa v nedeľu nedostaneme z chalupy a budeme musieť prežiť. Mraziaci box sme kúpili dostatočne veľký, ale zatiaľ nás nezavialo.

Pokračuje niektorá z dcér vo vašich a manželových šľapajach?

Ani jedna, hoci obe boli v matematike naozaj dobré. Jedna je architektka, hoci chcela robiť grafiku, žiaľ sa nepodarilo, no dostala sa na architektúru. V druhom ročníku si podala žiadosť na zahraničné štúdium, kde ju vybrali dokonca na tri miesta a ona si vybrala Štrasborg. Doštudovala tam a už sa domov nevrátila, pracuje v Lyone v architektonickom ateliéri, má vo Francúzsku priateľa. Mladšia práve píše diplomovku na Karlovej univerzite a vybrala si cestu medzinárodných vzťahov a politológie.

Ako často sa vám podarí byť spolu?

Vždy to boli Vianoce a Veľká noc, tento rok sme však veľkonočné sviatky prvýkrát absolvovali sami, lebo mladšia sa zaoberala diplomovkou, staršia chce prísť v lete na dlhšiu dovolenku. Občas sa podarí aj spoločný pobyt mimo sviatkov, napríklad vlani  sme boli všetci spolu 10 dní v Petrohrade, ale ako som spomenula – vďaka internetu a moderným technológiám sme v neustálom kontakte.