Dillí. Fascinujúca India

Hlavné mesto miliardovej Indie pozná takmer každý, no málokto si vie predstaviť ako v ňom pulzuje život, ako pôsobia pamiatky a ako sa tu chaos prelína s farbami natoľko, že si toto miesto zamilujete. Mnohí Dillí obídu pretože sa ponáhľajú za Tádž Mahálom v Agre, ale kto tu zostane a venuje mu kúsok svojho času, tomu sa Dillí odvďačí nezabudnuteľnými momentmi, ktoré sa dokážu dostať hlboko pod kožu.

Je ťažké ukázať na Dillí a povedať, kde je centrum mesta, pretože sa zdá, že ich je tu hneď niekoľko. Niektorí za centrum považujú rušný Pahargandž, iní zase moderné mesto s Indickou bránou, bulvárom Radžpat a námestím Connaught, no najviac prstov ukazuje na miesto, kde sa snúbi krása Červenej pevnosti, Piatkovej mešity a labyrintom zvaným bazár Čandi Čowk. Ranný Pahargandž ožíva pomerne skoro. Hlavnú ulicu zaplnia obchodníci, rikšiari, taxikári a človek má pocit, že na každom metri štvorcovom sa odohráva nejaký príbeh. Železničná stanica stojaca neďaleko je ako monštrum, ktoré zo svojich útrob každú chvíľku vychrlí tisíce ľudí. Miliardovú krajinu tu je miestami cítiť. Kto sa nechce prepletať miestnou dopravou, pre toho tu je pripravené moderné metro, ale prišiel by o zážitok. Stačí sa postaviť pri cestu, mávnuť rukou a o chvíľku zastane rozhrkotaný tuk tuk s tromi kolesami a usmievavým Sikhom za volantom. Pár desiatok rupií stačí na to, aby Vás previezol cez polovicu mesta až k Červenej pevnosti, ktorá patrí k skvostom celého Dillí. Už z diaľky vidno mohutné hradby Červenej pevnosti. Pevnosť so svojimi budovami patrí do UNESCA a kedysi za jej múrmi sídlil miestny sultán, ktorý rozhodoval o živote a smrti v meste. Dnes sa jeho záhradami a palácmi prechádzajú turisti a domáci. Názov pevnosti pramení v červenkastom kameni a preto dostáva celý priestor exotickejší nádych. Z korún stromov škriekajú papagáje a po tráve sa preháňajú burunduky vyzerajúce ako malé veveričky. Nad Lahorskou bránou veje indická trikolóra a každý sprievodca spomenie, že tu zaviala prvá indická vlajka v roku 1947 kedy India získala svoju nezávislosť. Takmer žiaden Ind nevynechá fotku s bránou a zástavou pred tým, než sa stratí v útrobách pevnosti. Za perfektne upraveným trávnikom sa vynorí niekoľko krásnych budov. Perlová mešita svieti svojou snehobielou kupolou a hneď vedľa kúpeľov stojí trojica menších palácov s interiérom za aký by sa nemuseli hanbiť ani najvýznamnejšie paláce sveta. Do stien sú zapustené drahokamy, polodrahokamy a stĺpy držia na svojich pleciach vyrezávané okenice a zdobené stropy. Indovia nemilujú toto miesto len kvôli histórii, ale kvôli pokoju a mnohí sem prišli s rodinami na piknik. Neďaleko odtiaľto sa na pahorku dvíha monumentálna Piatková mešita. Aj ona v sebe nesie rukopis Mogulov, slávnych panovníkov Indie, ktorí okrem iného postavili aj Tádž Mahál. Obrovské nádvorie dokáže pohltiť tisíce veriacich a dva vysokánske minarety vrhajú na mesto tieň. Vonku pred mešitou postávajú cyklorikšiaci čakajúci na svoj zárobok. Šliapnu do pedálov a o niekoľko chvíľ sa cyklorikša ponorí do úzkych uličiek starého mesta. Tu je India presne taká ako má byť bez akýchkoľvek príkras. Milióny elektrických káblov sa zamotávajú do neforemných klbiek, krava sa prechádza ulicami a svoju hlavu pchá do každého druhého obchodu, žobráci sedia v špine ulice, obchodníci vychvaľujú tovar, deti sa motajú pod kolesá a spoza každého rohu sa vinie z malých podnikov iná vôňa pripravovaného jedla. Ak má človek čo i len maličkú dobrodružnú dušu, zamiluje si Indiu a bude sa sem chcieť pravidelne vracať. Za jednou z najpozoruhodnejšou pamiatkou treba prejsť zopár kilometrov od centra, no oplatí sa to. Na periférii Dillí totiž stojí obrovský 73 metrov vysoký minaret z 12.storočia Qutb Minar, ktorý sa stal jedným zo symbolom celého mesta. Nielen on preslávil Dillí, ale aj železný stĺp kráľa Čandraguptu, ktorý za viac než tisícpäťsto rokov nezhrdzavel. Vedci celého sveta si dodnes nad ním lámu hlavu. Dillí je plné najrozličnejších prekvapení a zážitkov. Tie sa najlepšie uložia v pamäti pri šálke voňavého masala čaju a s vynikajúcou indickou kuchyňou.

FOTO: Tomáš Kubuš