Caroline Criado Perez: Neviditeľné ženy

Predstavte si svet, v ktorom…
… vlastníte telefón, ktorý je priveľký do vašej ruky
… vám lekár predpisuje lieky, ktoré pre vás vôbec nie sú vhodné
… sa pri autonehode zraníte o 47% častejšie

 

Ak vám to niečo hovorí, je veľmi pravdepodobné, že ste žena.

A čo keby vaša matka dostala infarkt? Pravdepodobne by ste to zistili tak, že by ju pichalo pri srdci a pociťovala by bolesť v ľavej ruke… Ibaže by to tak vôbec nebolo. Prejavy infarktov a srdcových ochorení u žien sú totiž úplne iné: bolesť brucha, vyčerpanie, únava, bolesť hlavy, napínanie na zvracanie. A práve preto zostáva približne 45% srdcových záchvatov u žien neodhalených.

Caroline Criado Perez vo svojej knihe Neviditeľné ženy mapuje, ako sú v súčasnosti potreby žien v spoločnosti rôznymi spôsobmi opomínané. Opiera sa pritom o širokú škálu prípadových štúdii, príbehov a výskumov naprieč celým svetom. Táto kniha vám otvorí oči a úplne zmení váš doterajší pohľad na svet. Zároveň otvára skryté možnosti architektom, dizajnérom, urbanistom, lekárom, politikom… ktorí môžu začať „dizajnovať“ náš svet úplne novým spôsobom, kde ženy a ich potreby budú oveľa viac videné a zohľadňované.

 

Kniha Neviditeľné ženy získala ocenenie Royal Society Science BookFT Business Book of The Year. Práva boli predané do dvadsiatich troch krajín.

 

Prečítajte si úryvok z knihy Neviditeľné ženy:

Dôsledky takýchto chýbajúcich údajov sú nespravodlivé, nehovoriac o tom, že nedávajú zmysel ani po obchodnej stránke. Pracovná sila, ktorá sa necíti pohodlne, je neproduktívna pracovná sila. Neúplné pracovné údaje však vedú aj k horším
veciam, ako je nepohodlie a následne horšia výkonnosť. Niekedy vedú až k chronickým chorobám. Inokedy pre ne ženy umierajú.

Za posledných sto rokov sa vo všeobecnosti začalo výraznejšie dbať na bezpečnosť pracovísk. Začiatkom 20. storočia v Spojenom kráľovstve v práci každoročne umrelo 4 400 ľudí.
Do roku 2016 toto číslo kleslo na 137. V roku 1913 zomrelo v USA približne 23 000 ľudí (z pracovnej sily 38 miliónov).
V roku 2016 zomrelo 5 190 ľudí zo 163 miliónov zamestnancov. Za takýto výrazný pokles smrteľných nehôd si vo veľkom môžu pripisovať zásluhy odbory, ktoré tlačili na zamestnávateľov a vlády, aby zlepšili bezpečnostné normy. V roku 1974 bol
v Spojenom kráľovstve schválený zákon o zdraví a bezpečnosti pri práci, a odvtedy počet smrteľných úrazov na pracovisku klesol o 85 %. Aj tieto dobré správy však majú háčik.

Počet vážnych pracovných nehôd klesol u mužov, existujú však dôkazy, že v prípade žien toto číslo narastalo.
Nárast vážnych zranení medzi pracovníčkami je spojený s chýbajúcimi rodovými údajmi. Väčšinou sa skúmali odvetvia, v ktorých prevládajú muži, no ako zabrániť tomu, aby sa na pracovisku zranili ženy? O tom už toľko nevieme. Vieme
všetko o ťažkej práci na stavbe, vieme, aké by mali byť prípustné hmotnosti aj ako pracovať bezpečne. Keď však príde reč na ťažkú prácu v oblasti starostlivosti, tak predsa ide len o ženskú prácu a kto by na to potreboval školenie?

Beatrice Boulangerová žiadne školenia nedostala. Ako pomocníčka v domácnosti pre starších ľudí sa všetko „naučila v práci“. Medzi jej povinnosti patrilo však aj veľa dvíhania a pritom často išlo o ľudí s nadváhou. Jedného dňa pomáhala panej vyjsť z vane, keď jej zrazu povolilo rameno. „Rozpadlo sa všetko okolo kĺbu,“ prezradila magazínu Hazards (Risky), ktorý sa zaoberá ochranou zdravia pri práci. „Lekári museli odrezať hlavu ramennej kosti.“ Boulangerovej nakoniec museli vymeniť celý ramenný kĺb a svoju prácu už nemôže vykonávať.

Jej prípad nie je ojedinelý. Ženy, ktoré pracujú ako opatrovateľky a upratovačky, môžu počas jednej zmeny dvíhať viac ako stavbár či baník. „Len pred troma rokmi nám hore namontovali drez,“ prehovorila pre časopis Equal Times upratovačka kultúrneho centra vo Francúzsku. „Dovtedy sme museli nosiť vedrá s vodou na poschodie a zase dolu, keď už bola voda špinavá. Nikto to neriešil.“ Na rozdiel od stavbárov a baníkov si tieto ženy často nejdú domov odpočinúť, namiesto toho idú
domov, kde ich čaká druhá zmena, tentoraz neplatenej práce, a ďalšie dvíhanie, ťahanie, skláňanie a drhnutie.

Genetička a profesorka prírodných vied na Montrealskej univerzite vo svojom retrospektívnom náhľade na život strávený štúdiom ochrany zdravia žien pri práci v roku 2018 napísala, že „stále čakáme na biomechanický výskum o veľkosti pŕs,
o tom, ako vplýva na zdvíhacie techniky a s nimi spojenú bolesť chrbta“, a to napriek tomu, že inžinierka Angela Tateová z Memorial University upozorňovala vedcov na mužskú zaujatosť v biomechanických výskumoch ešte v 90. rokoch minulého storočia. Messingová tiež poukazuje na muskuloskeletálnu bolesť, ktorú ženy hlásia ako dôsledok svojho povolania, no k tomu sa stále staviame skepticky, hoci čoraz väčšie množstvo správ hovorí o tom, že bolesť sa u žien prejavuje inak ako u mužov. My sme si však očividne len teraz všimli, že takmer všetky štúdie zaoberajúce sa bolesťou vykonávali pokusy na samcoch myší.

Nedostatok rodových údajov v oblasti zdravia pri práci sa niekedy pripisuje aj vyššej pravdepodobnosti, že pri práci sa skôr smrteľne zrania muži. To je síce pravda, najdramatickejšie nehody zažívajú mužskí zamestnanci, no to predsa nie je všetko. Pracovná nehoda vôbec nie je jediný spôsob, ako vás práca môže zabiť. Nie je to vlastne ani ten najbežnejší spôsob, to ani zďaleka.

Zdroj: Vydavateľstvo Grada