Angkor Wat. Kmérsky div sveta

Kambodžu vnímame ako tragickú a chudobnú krajinu ležiacu v juhovýchodnej Ázii, no ak sa do nej ponoríme o kúsok viac, prekvapí nás svojou bohatou a fascinujúcou históriou. Neďaleko mesta Siem Reap sa totiž nachádza mesto, ktoré tu civilizácia Kmérov ponechala napospas osudu. Je to Angkor a najznámejší chrám menom Angkor Wat patrí k najväčším pamiatkam celej juhovýchodnej Ázie. Peru má svoje Macchu Picchu, Jordánsko svoju Petru, India Tádž Mahál a na rovnakom piedestály leží kambodžský Angkor Wat.

Každý kto sa ocitne v exotickej Kambodži príde s cieľom stráviť nejaký čas v tesnej blízkosti kamenných velikánov niekdajšieho srdca obrovskej Kmérskej ríše. Angkor Wat sa stal symbolom. Stal sa snom, ktorý má tak obrovskú silu, že sem do chudobnej Kambodže dokáže prilákať viac než 2 a pol milióna ľudí. Mesto Siem Reap ožíva každé ráno pomerne skoro, pretože mnohí ktorí tu strávia noc, chcú na vlastné oči vidieť východ slnka nad špicatými vežičkami Angkor Watu. Tuk tuky, motorky, autá, mikrobusy. Všetci mieria za jediným cieľom. Východ slnka je fascinujúci. Žeravý kotúč sa pomaly prebúdza a z tmy sa vynárajú vysoké veže chrámu, ktorý tu stojí už niekoľko stoviek rokov. Chrám Angkor Wat leží za dvomi jazierkami s lotosovými kvetmi a symbolizuje posvätnú hinduistickú horu Meru na ktorej sídlia bohovia hinduistického panteónu. Všetko je to o krásnej symetrii a harmónii a ak by sme areál Angkor Watu preťali, vznikli by dve presne rovnaké polovice. V jeho chodbách sa v prítmí vynímajú nádherné reliéfy s kráľom Surijavarmanom, ktorý rozhodol, že práve na tomto mieste postavia chrám. Vtedy ešte netušil, že to bude trvať 37 rokov a na jeho stavbu bude treba takmer 20 000 otrokov a 1800 remeselníkov, ktorí budú do kameňa vyrývať nesmrteľné reliéfy. Z nich sa dodnes pozerajú Kmérovia, dediči obrovskej historickej ríše. Majú podlhovasté uši znázorňujúce dlhý život Budhu a plné pery ako africké národy. Tak vyzerajú Kmérovia aj dnes po tisícke rokov. Dnu v chráme sa vinie množstvo cestičiek, ale všetky napokon vedú na terasu odkiaľ sa vstupuje do najposvätnejšieho chrámu. Kedysi ho zasvätili hinduistického Višnuovi, no dnes tu nájdeme skôr podobizne Budhu. Vôňa zapálených tyčiniek zo santalového dreva naplní chodbu a človek má pocit, že sa ocitol v inej dimenzii. Z vrchného poschodia sa otvorí panoráma plná korún stromov. Nikto by si netrúfol povedať, že tam niekde sa skrývajú kusy strateného mesta. V 12.storočí bolo tak obrovské, že žiadne iné mesto sveta sa s ním nemohlo porovnávať, no dnes z neho zostalo len torzo. To je však tak významné, že sa o Angkore často hovorí ako o ôsmom dive sveta. Neďaleko Angkor Watu sa za bránou a vodnou priekopou skrýva mesto Angkor Thom so svojim fascinujúcim chrámom Bayon. Okolo neho sa pomalou, nemotornou chôdzou obtáčajú slony a z chrámu sa pozerajú desiatky tvárí Budhov či panovníkov. Džajavarman VII. ktorý založil Bayon ho nechal postaviť v budhistickom duchu. Kedysi tu stálo 54 veží a na návštevníkov hľadelo 216 monumentálnych tvárí, no po tom ako Bayon na začiatku 17.storočia Kmérovia opustili, začal sa rozpadať. Človek si tu pripadá neskutočne malý, keď vidí okolo seba všetky kamenné veže. Na stĺpoch sa roztancovali siluety krásnych apsár. Tanec bol v Kmérskej ríši veľmi dôležitý a každý chrám si držal svoje vlastné apsary na mnohé ceremónie a príležitosti. Ten kto tu bol, začne váhať či nie je Bayon krajší, než samotný Angkor Wat. Z neďalekej Slonej terasy a Terasy leprového kráľa posiatych reliéfmi je to len pár minút k chrámu Ta Phrom. Kto pozná film Tomb Raider s Angelinou Jolie, ten sa odrazu ocitne v jeho scénach, pretože časť hollywoodskeho trháku sa natáčal priamo tu. Chrám je úžasným splynutím prírody a človeka, pretože mnohé miesta prerastajú obrovitánske korene. Stavby a stopy človeka nikdy nedokážu poraziť prírodu. Štyristo rokov bol Ta Phrom opustený a dodnes je tu toto obdobie cítiť. Človek tu strávi celý deň, no stále nedokáže vidieť všetko čo tu po civilizácii starých Kmérov zostalo. Večer sa už len stačí vrátiť pri Angkor Wat. Sadnúť si a nechať pomaly zapadať slnko. Vtedy je chrám najfotogenickejší a fotografie nezostanú len vo fotoaparáte, ale aj hlboko v mysli.

FOTO: Tomáš Kubuš