Výtvarníctvo a keramiku študovala u významných akademických výtvarníkov a sochárov manželov Hudečkových, no bola i žiačkou akademickej maliarky Jozefíny Garaiovej. Jej tvorba je veľmi rôznorodá, hoci nie je portrétistka, známe osobnosti majú vo svojej zbierke portréty práve od nej.
Nevyhýba sa ani maľbe na hodváb, tematika jej obrazov je pestrá ako farby na jej palete. V roku 2006 vydala svoje obrazy spoločne s textami a veršami vydavateľa, textára, básnika, speváka, scenáristu a režiséra Jindřicha Krausa v knihe „Život krásný barvy má“. V súčasnosti tvorí a žije v Prahe, kde sme ju požiadali aj o rozhovor.
Prezraďte nám, ako vyzerá váš pracovno-umelecký deň?
Ráno odvádzam moju štvorročnú dcérku do škôlky a venujem sa tvorbe šperkov, maľovaniu, ilustráciám alebo mám pracovné stretnutia ohľadne pripravovaných vernisáží, distribúcie šperkov a šperkov a podobne. Vzhľadom na to, že dcérka chodí do škôlky len na štyri hodiny, to tempo je pomerne rýchle, čo najviac stihnúť za čas, kedy je preč. Keď príde domov, snažím sa venovať hlavne jej a partnerovi a pracovný proces nastáva zase, keď malinká ide spať. Snažím sa čo najlepšie zorganizovať si deň, aby som neoklamala ani rodinu, ani prácu, ktorá ma živí. Pripravujem na máj výstavu obrazov, mám stálu expozíciu šperkov v Prahe, ktorú dopĺňam a obmieňam, takže tej roboty je stále dosť.
Zrejme ste všetky obrazy predali, keď musíte pripravovať na výstavu nové?
Dlhšie som nemaľovala, pretože pri malej dcére to nešlo, zásoby sa vypredali do Nemecka, do USA, takže teraz aj je čas pripraviť nové diela.
Podľa čoho sa ráno rozhodujete, či budete maľovať obraz, šperky alebo ilustrovať knihu?
To je veľmi individuálne. Rozhodujem sa operatívne podľa momentálnej situácie. Chystám dve predajné výstavy šperkov, tak viem, že potrebujem pripraviť minimálne 50 kúskov šperkov. Takže sa nemôžem rozhodovať podľa nálady, ale podľa potreby, pretože tie šperky sa predávajú, tak sa sústredím na ne, Okrem toho 2. apríla 2013 mi bude prostredníctvom All TV prezentovať tvár tejto televízie Lucy Junk kolekciu šperkov v Miami, takže berie celú kolekciu a rovnako k starostovi Miami na radnicu poputuje môj obraz. Takže teraz je naozaj tej roboty neúrekom. Ale umelci to poznajú. Ja do Miami teraz nejdem, ale dúfam, že tento rok sa tam ešte dostanem.
Ako je so šperkami, vyrábate série?
Nie, ručím vlastnou hlavou, že každý šperk je originál. Môžu byť rovnaké tvary, môžu byť použité rovnaké farby, ale už tým, že je to ručná práca, je naozaj každý šperk originálny.
Amerika vám nie je cudzia, na tomto kontinente ste už pobudli…
Áno, Manhattan je moja láska, rovnako New York, žila som v New Jersey, čo je polhodinka autom na Manhattan. Verím, že sa tam vrátim a túžim po tom, aby tieto krásne časti sveta spoznali aj môj muž ,aj moja dcéra.
Vaša cesta do Prahy bola celkom zaujímavá, pretože tvorili ste v Nemecku, v Amerike a nakoniec ste sa ocitli v Prahe…
Áno, bolo to trochu okľukou (úsmev). V roku 1991 som sa stala profesionálkou, pretože to bol rok, kedy som sa tým naozaj začala živiť. Prvé obrazy starej Prahy som predala do Nemecka, moja kamarátka mala agentúru v Stuttgarte a tam si zavesila v kancelárii. Jej klienti boli očarení, o obrazy bol veľký záujem, tak ma pozvala k sebe, vytvorila mi úžasné podmienky na maľovanie, nasledovali vernisáže, výstavy, predaj obrazov… Skrátka kolotoč, ktorý mi spôsoboval obrovskú radosť a potešenie. Takže naozaj moje prvé obrazy kupovali Nemci, potom prenikli moje obrazy až hore k moru do Oldenburgu, kde zase mali radšej obrazy dekoratívne, s kvetinkami, tam som začala maľovať napríklad aj tigre, ktoré mali potom veľký úsech a bol o ne záujem v USA. To bolo veľmi zaujímavé, pretože tigra som namaľovala naozaj len do počtu, nakoniec mala veľa objednávok práve na túto tému. V Amerike, v New Jersey žil môj strýko, ktorý bol veľmi prísny, ale veľmi spravodlivý človek a keď videl, že o moje obrazy naozaj je záujem, umožnil mi s láskavým dovolením u neho bývať a tvoriť.
Celkom slušne rozbehnutá svetová kariéra, ako a prečo ste sa vrátili do Prahy?
Môžete byť kdekoľvek na svete, ale žiadne peniaze, žiaden úspech vám nenahradí domov. Mne sa strašne cnelo za Prahou, hoci som si myslela, že som veľký kozmopolita, čím viac som bola vonku, tým viac som zisťovala, že som obrovský patriot. Tak som sa v roku 2003 vrátila domov a pravdou je, že doma moju prvú výstavu organizovala galeristka Kanaďanka s manželom, otvorili si v Prahe kaviareň s galériou a ona aj predávala moje obrazy. Milovala som Prahu a Praha mi oplatila moju lásku tým, že som tu stretla svojho manžela a na svet prišla aj doslova vymodlená dcérka.
Maliari majú svoj nejaký štýl, čo sa o vás povedať nedá, pretože. Prešli ste rôznymi témami od starej Prahy cez kvetinky a tigre až k jemnej erotike…
Áno, v Nemecku sa objavila požiadavka na figurálnu tvorbu dvojíc s náznakom jemnej erotiky, ktorá nikoho neuráža, od mojej kamarátky, ktorá tam odmalička žila a v Oldenburgu otvorila tančiareň. Mala ju obloženú mahagónom, tak si želala práve tvorbu, aby tam dominovali figúry. Šla som do toho a tu je prapôvod mojej tvorby s touto tematikou.
Obrazy a šperky vás asi celkom nenaplnili, keď ste sa dali aj na ilustrovanie kníh…
Priznám sa, koketovala som s tým dávnejšie ako k tomu prišlo. Keď som spoznala svojho muža, ktorý je aj nakladateľ, pripravoval knihu básnika Evžena Josefa Petra, ktorý bohužiaľ koncom minulého roka zomrel a oslovil ma, či by som nechcela ilustrovať básne práve týmito jemne erotickými obrázkami dvojíc. Prečítala som si rukopis, popremýšľala a básne ma naozaj natoľko zaujali, že som urobila obálku k nim aj obrázky a urobili sme spolu desať kníh. Nikdy ani nepomyslel, že by chcel inú ilustrátorku. Do dnešného dňa som ilustrovala už 14 kníh, tá ostatná je Kniha o líbání a dúfam, že nie je posledná. Doteraz sa mi darilo byť v správny čas na správnom mieste a ešte aj so správnymi ľuďmi, lebo som presvedčená, že existujú lepší maliari, ilustrátori ako ja, ale chýbalo im toto šťastie.
Mávate chvíľky alebo dni, kedy sa vám nechce maľovať, ani vyrábať šperky a čo vtedy robíte?
Venujem sa dcére, ktorá ma zase nabije energiou. Keď som ju ešte nemala, tak ako každá správna slobodná dáma, chodila som s kamarátkami na kávičku, na nákupy – topánočky, handričky…skvelý relax, vrele odporúčam (smiech).
Inšpirácia – potrebuje ju každý umelec, kde si po ňu chodíte vy?
Už len to, že je o vaše diela záujem, že si to ľudia kupujú – už to je obrovská inšpirácia. A kto tvrdí, že nie – klame (úsmev). Myslí to vážne tým, že vám dá prácu, že vás posunie ďalej. Teraz napríklad výstava v Miami, rovnako stála predajná expozícia v jednom z pražských hotelov – to sú veci, ktoré vás nabíjajú inšpiráciou, energiou, je to nádherná vec, ktorá dodáva silu a chuť pracovať v dnešnej dobe krízy, nezamestnanosti.
Nosíte výhradne svoje šperky?
Priznám sa, nenosila som. Ale mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo hovorím o šperkoch vlastnej výroby a nemám žiadne na sebe, nerobím sama sebe prezentáciu??? Tak som to napravila. Samozrejme, mám obľúbené a vzácne šperky, zásnubný prsteň, prsteň, ktorý som dostala od partnera, ďalší, keď sa nám narodila dcérka a retiazku s príveskom palety pre šťastie. K nim si dolaďujem svoje vlastné šperky.
Nie ste však jedinou nositeľkou vlastných šperkov, ale siahli po nich aj iné známe osobnosti…
Môžem sa pochváliť – speváčky Helenka Vondráčková, Olga Lounová, ktorá je mladá dáma, nádherná a nielenže mi pochválila šperky, ale rada ich nosí. Kiki Kloubková, ktorá bola baletkou a uvádza teraz správy…. Takže je o ne záujem a to ma teší.
Čo vás spojilo práve s českou divou Helenou Vondráčkovou?
S Helenou Vondráčkovou a jej manželom Martinom Michalom sme sa stretli na jednej akcii a pretože prebehli vzájomné sympatie, dohovárali sme sa, že mi otvoria vernisážou výstavu, len trochu bol problém s termínom, ktorý sme však nakoniec našli. A nebol hocijaký, rovno na Sv. Valentína a tento rok 6.júna si to v Holiday Inn v Prahe zopakujeme. Veľmi sa na to teším, pretože Helena a jej manžel sú neskutočne skvelí ľudia,. Obrovskí profesionáli a nesmierne si ich vážim. Samozrejme ma poteší každý človek, ktorý nájde záľubu v mojich obrázkoch alebo šperkoch, to je pre autora najväčšie vyznamenanie, pretože umenie je tu práve pre ľudí.
Zdroj foto: DAGMAR PAVLÍKOVÁ
