Adriana Macháčová: Striptíz duší

Čím sa meria láska? Množstvom spomienok? Množstvom utajovanej bolesti? Ktovie…

Soňa sa od manželovej tragickej smrti nevie oslobodiť od pút minulosti, straší ju stuha zo smútočného venca od neznámej ženy a snaží sa vypátrať pravdu. Eva zisťuje, že na život v rušnej Bratislave nie je vôbec pripravená. Po romániku so šarmantným a prelietavým Edom si ešte viac uvedomuje svoju osamelosť. Klaudii nezáväzný flirt skomplikuje vzťah nielen s manželom, ale aj s najlepšou priateľkou. Trápení jej pribúda rovnako rýchlo ako nechcených tajomstiev. No a Emília žije len svojimi snami. Každá z týchto žien je úplne iná, a predsa majú niečo spoločné – osud si s nimi zahrá nevšednú hru.

Úryvok z knihy Striptíz duší, Adriana Macháčová

Eve sa pri pohľade na jeho neoholenú spiacu tvár rozšírili zreničky. Ležal vystretý, s hlavou zaborenou do vankúša, nahý, iba do pása zakrytý paplónom. Hlasno chrápal.

Premklo ju pokušenie zbaviť sa toho chrápajúceho hoväda, prisadnúť jeho bezbranné telo, zobrať vankúš a pritisnúť mu ho na pootvorené ústa, kým naposledy nevydýchne…

Presne toto si zaslúži, pomyslela si, skoncuje s ním raz a navždy. Na perách sa jej objavil škodoradostný úsmev, v duši pocítila vzrušenie. Nenávidí ho!

V okamihu vedela, že to urobí.

Zabije ho, ľahostajne sa usmiala. Bude znášať následky, všetci sa budú verejne a hlasno pohoršovať nad jej činom. No a čo, nevadí, nepripúšťala si to, v tej chvíli ju nič netrápilo. Asi robí chybu, môže sa to podariť… Čo ak sa to podarí? Chce, aby sa to podarilo! Nebola schopná logicky uvažovať.

Opatrne si kľakla na posteli, oboma rukami pevne zovrela okraje svojho vankúša, nadvihla ho a jediným hladkým pohybom prikryla jeho tvár. V sluchách jej divoko pulzovala krv. Som cvok, som cvok! vykrikoval dotieravý hlas v jej hlave.

V duchu počítala – jeden, dva tri… Čakala, že nejako zareaguje, začne sa metať, zmätene mávať rukami vo vzduchu, tak ako to videla v nejednom filme. Štyri, päť… Nič. Neodstrčil ju, nestrhol si vankúš z tváre…

Pocítila sladké uspokojenie.

Zdalo sa jej, že čas sa spomalil a myšlienky sa jej rozsypali všetkými smermi. Zrazu mala pred očami maminu bledú tvár…

„Nebuď smiešna, Eva! Nepoviem nič, keby si sa chcela presťahovať do Popradu, aspoň by si nebola ďaleko od domu. Čo chceš robiť v Bratislave?“ Emília Zánová odtrhla oči od ďalšieho dielu Súdnej siene, zložila si dioptrické okuliare a zahľadela sa na dcéru.

„Neviem, ale v tejto diere, ani v dierach naokolo už viac nevydržím.“ Eva potiahla nitku, ktorá jej visela z lemu hnedej sukne, a namotala si ju na prst.

„Bratislava je plná smradu, smogu a psích hovien. Tam nevydržíš ani týždeň,“ skonštatovala Emília vecne a ústa sa jej scvrkli do úzkej čiary.

Eva bezradne pokrčila plecami, hľadala slová, ktorými by mamu obmäkčila. Čerstvého vzduchu, nikde nekončiaceho ticha a celej posratej malebnej krajiny má už plné zuby. Nenávidí to tu, nenávidí svoju prácu učiteľky, nenávidí Krompachy a všetky tie hnusné decká, ktorým deň čo deň vtĺka do hlavy ešte aj hygienické návyky.

„A čo tvoj nemožný frajer? Ten chce ísť tiež do veľkého mesta?“ zaútočila mama.

„V poslednom čase nám to nejako neklape,“ podotkla Eva smutne a úzkostlivo pozrela na mamu.

„Od začiatku som ti hovorila, že Karol nie je pre teba, taký chmuľo.“

„Hovoríš, ako keby som si mohla vyberať,“ dlaňou si prešla po dlhých riedkych gaštanových vlasoch a zastrčila si vyčnievajúci pramienok za ucho. Plné líca posiate drobnými ryšavými pehami jej horeli. Podala sa na otca, ktorého nikdy nevidela, ak neráta päť zažltnutých a ošúchaných fotografií. Tragicky zahynul v ten rok, keď sa narodila, dokonca skôr, ako si jej mamu stihol vziať.

„A čo chceš v tej Bratislave robiť?“

Eva na ňu, vytušiac blížiacu sa hádku, prosebne pozrela: „Mami, nedávaj mi také otázky. Pochop ma, prosím.“

„Čo mám pochopiť?“ Emília stisla pery.

„Dala som už výpoveď, chcem odtiaľto odísť,“ povedala Eva naoko pevne, ale hlas sa jej zatriasol. Nechá tu mamu, úplne samu… Čo ak ochorie? Mala by tu zostať, starať sa o ňu. Je to jej povinnosť, má iba ju. Nie! Toto je môj život, musím ho zmeniť! zatlačila výčitky do úzadia.

„Výpoveď?“ opýtala sa mama nechápavo. „To myslíš naozaj vážne?“

„Áno. Písala som jednej spolužiačke z výšky – Klaudii. Vydala sa tam za právnika. Vybaví mi ubytovanie a cez leto mi pomôže nájsť nejaké miesto…“

„Zoznámila sa s ním doma, v Prešove, nie v Bratislave,“ odbila ju mama nezmyselne.

„Zoznámili sa na lyžovačke v Tatrách,“ opravila ju vzdorovito Eva.

„Ty nevieš lyžovať,“ vrátila jej mama tvrdo.

„Mama, tu vôbec nejde o to, či viem, alebo neviem lyžovať, či kto sa kde a s kým zoznámil. Jednoducho chcem žiť inak!“ vyprskla Eva napajedene.

„Ako inak? Čo sa ti tu žije zle?“

„Nie! Vlastne áno,“ Eva nervózne potiahla ďalšiu nitku visiacu zo starej sukne.

„Čo si od toho sľubuješ, čo?“

„Mama, dívaš sa na mňa, akoby som sa zbláznila. Doriti, budem mať tridsať a nič som nezažila!“

„Daj si po papuli!“ zahriakla ju Emília.

Eva prevrátila oči a teatrálne si plesla dlaňou po perách, malý trest za to, že zanadávala. „Mám našetrené nejaké peniaze…“

„Peniaze sa rýchlo rozkotúľajú a roboty je málo, aj v bratislavskom školstve,“ mama rozhorčene mávla rukou. „A čo budeš robiť potom?“ zopakovala už toľkokrát položenú otázku.

Eva sa mlčky odvrátila, nevedela zniesť mamin vyčítavý pohľad.

„Kurviť sa?“ vyštekla Emília zlostne a vzápätí sa prežehnala…

„Kurviť sa?“ Eve zarezonovali v ušiach príkre slová. Mama si však po ústach nedala, pousmiala sa. Aké pokrytecké. Neraz jej prízvukovala, že ak verí v Boha, nemá sa čoho báť, nemusí sa teda báť ani nadávať, nemusí sa báť budúcnosti, tak prečo sa tak bojí?

Dvadsaťjeden, dvadsaťdva… rátala s vankúšom pevne v rukách a úsmev na tvári jej mrzol.