Chiva. Neobjavený poklad Uzbekistanu

Uzbekistan a Hodvábna cesta ide ruka v ruke už od nepamäti. Samarkand či Bucharu pozná každý, no kto sa do krajiny ponorí hlbšie, zistí, že najväčší skvost sa skrýva na západe krajiny v menej známom meste menom Chiva. Neležala na hlavnej trase Hodvábnej cesty, no za to sa v nej zastavil čas a za jej hradbami dodnes žijú starobylé príbehy tejto rozprávkovej krajiny, ktorú ešte turisti stále len objavujú.

Chiva ležiaca na západe krajiny patrí dosiaľ k neobjaveným drahokamom Uzbekistanu. Môžeme sa len domnievať či ľudí odradí dvojhodinový prelet z Taškentu starým lietadlom, alebo najmenej jedenásť hodinová cesta rozbitou vozovkou z Buchary či niekoľko hodín trmácajúc sa naprieč púšťou starým vlakom. Kto odolá, dostane sa do najkrajšieho mesta celej krajiny. Chiva nikdy neležala na hlavnej vetve Hodvábnej cesty, ktorá spájala Bucharu so Samarkandom, ale hovorilo sa, že kto si chcel kúpiť otroka, musel ísť do Chivy. Možno aj preto v minulosti toľkým ľuďom naháňala strach. Krajinu okolo mesta dotvárajú široké roviny ktorými sa rozutekali polia. Rastú na nich malé biele chumáčiky bavlny. Tá patrí medzi najdôležitejšie plodiny a stojí a padá na nej celé uzbecké poľnohospodárstvo. Ženy od rána chodia pomedzi bavlnu a neustále sú zhrbené, aby ju mohli odtrhnúť a hodiť do pripraveného vaku, ktoré neskôr vysypú na obrovitánske kopce. Moderná zástavba Chivy nie je veľmi zaujímavá, pretože sa na nej podpísala ruka sovietskych architektov, no ako náhle človek pred sebou zbadá vysoké hradby, vie že sa ocitol v inom svete. Za bránou sa totiž rozkladá iné storočie ako všade navôkol. Hlinené domy, vysoké minarety mešít, kráľovský palác, kúpele, malé svätyne s hrobkami významných ľudí, medresy či koránové školy a všadeprítomné obchodíky. Pod stromom odpočíva ťava, symbol karavánnej cesty a zaprášené ulice zaplnili ľudia. Dedkovia v huňatých čapiciach fajčia pred svojim obchodom a sem tam niečo predajú. Ženy sú tu krásne, príťažlivé, majú výrazné črty tváre, ktoré tu po sebe zachovali mnohé národy a ich hlboké oči sú snáď elektrizujúce. Sme v islamskom svete, ale zahalená žena je skôr výnimkou a preto ulice rozkvitli vďaka ich šatám plným malých kvietkov či ornamentov. Islam pripomínajú vysoké minarety, ale ako vravia miestni ľudia, neberú ho príliš vážne a radi si vypijú aj alkohol. Najčastejšie sa tu však tradične stále pije čierny čaj z malých zdobených misiek a keď k nemu začnú podávať grilovaný šašlík s vôňou dreveného uhlia, človek získa pocit, akoby do tejto atmosféry patril. Čaj treba naliať do bielomodrých mištičiek zvaných piála a následne vyliať znovu do kanvičky. Tri krát sa opakuje rituál a až potom sa môže piť. Kto vybehne niekoľko desiatok schodov na vysokánsky minaret Hodža Ismajl, ten dostane za odmenu výhľad na celé starobylé mesto. Hradby sa kľukatia a obtáčajú okolo domov, oddeľujú starý a nový svet, zatiaľ čo v ich vnútri leží jeden domček nalepený vedľa druhého. Panorámu im dotvárajú tyrkysové či zelené kupoly vykladané malými farebnými kachličkami a obkladačkami. Najpútavejšou pamiatkou je nedostavaný minaret Kalta Minor, len pár metrov od Západnej brány mesta. Jeho priemer je obdivuhodný a ak by sa miestnemu chánovi splnil sen a svoju stavbu by dokončil, išlo by o najväčší minaret vtedajšieho sveta. Chánove dielo prerušila smrť, no možno by bol spokojný, keby videl ako jeho dielo obdivujú ľudia z celého sveta. Dá sa k nemu podísť tak blízko, až si ho môže človek chytiť do vlastných rúk. V noci, kedy na starú Chivu padne tma sa minaret rozsvieti a kričí do tmy ako maják na pobreží. Aj nočná prechádzka Chivou stojí za to. Všade ticho, pokoj, len občas sa niekto objaví v uličke a z čajovní sa dvíha dym rozpálených grilov. Uzbecká pohoda v najkrajšom meste Strednej Ázie.

FOTO: Tomáš Kubuš