Obľúbenej autorke roka 2012 Jane Benkovej vyšla nedávno už 16. kniha s názvom Dievča s mačacím menom a celkom šťavnatou obálkou. Ak teda máte chuť na ľahký letný román, začítajte sa do nej. Je to príbeh o tom, keď sa vo vzťahu stáva z rozblázneného dievčaťa skutočná žena. Aj o tom, či máme dávať druhé šance chlapovi, ktorý nás už raz sklamal. A tiež o tom, že každou partnerskou turbulenciou dospievame a objavujeme nové línie lásky.
„Neviem vaše meno.“
„Som…Mia.“
„Dievča s mačacím menom. Dobré.“
Ja to vaše nehodnotím.“
Zasa TEN pohľad. „Moje nie je také sexi.“
Ale tvoje telo áno – chcelo sa mi zakričať.
Sašu pri skúške šiat v kamarátkinom módnom butiku vyvedie z miery muž, ktorý sa na ňu pozerá cez výklad. Keď ju Alex osloví, Saša, uchvátená jeho šarmom, sa tvári, že je majiteľkou obchodu, a vymyslí si aj falošné meno, aby mu nemusela povedať, že žije iba v malom domčeku so sestrou a s malým Miškom.
Alex ju pozve na rande, no Saša dlho netuší, že ani on nie je bez tajomstiev…
Príbeh Dievča s mačacím menom zaujme už obálkou. Je na nej slovenská modelka Soňa Štefková. Autorka Jana Benková si totiž myslí, že máme u nás veľa šikovných fotografov a krásne ženy, preto prešla z agentúrnych fotiek na vlastné a originálne. „Rozhodla som sa, že budem priamo oslovovať špičkových slovenských fotografov, pretože ukázať svoje umenie na obálkach knihy si mnohí z nich zaslúžia,“ vysvetľuje Jana. Očarujúcu fotku na jej zatiaľ poslednej knihe Dievča s mačacím menom urobil fotograf Rastislav Brezovský.
Jana Benková je úspešná aj v cudzine, vlani začala vydávať knihy v Českej republike. Je novinárkou a mediálnou poradkyňou. Na konte má spomínaných 16 kníh, medzi ktorými sú zbierky exkluzívnych rozhovorov s umelcami, športovcami a s politikmi, ale aj encyklopédia o popredných slovenských hokejistoch Slovenské hviezdy v NHL.
Začítajte sa do knihy Dievča s mačacím menom:
Na návštevu neznámeho muža sme s Lindou pomaly aj zabudli. Nikto ďalší našich susedov nenavštívil, nik neprišiel na obhliadku domu a záhrady, tak už sme to vôbec neriešili.
No v jedno nedeľné ráno sa klbko tajomstva začalo odmotávať…
Zjedla som kúsok slivkového koláča zo včera a pozrela som sa von oknom. Záhrada bola zaliata jesenným slnkom. Uvažovala som, že by som si išla zabehať. Linda nakladala do práčky veci, Miško ešte spal a Šiška tiež. Naliala som si do veľkej šálky prvú rannú kávu a zatiaľ len tak v pyžame a v hrubom župane som vyšla do záhradky. Uhladila som si vlasy a nadýchla sa prudko chladivého vzduchu. Na oblohe nikde ani obláčik. Odpila som si z kávy a vychutnávala som si, ako sa mi to teplo rozlieva po tele. A šálka mi zohrievala ruky.
„Dobré ránko!“
Mykla som sa. Poobzerala som sa okolo seba. Potom som ho uvidela. Akýsi muž mi mávol od susedov. Novotný to nebol. Slnko mi svietilo do očí, tak som zdvihla ruku, aby som ho lepšie videla. Bol to tuším ten chlap, čo bol u nich pred týždňom. Nebola som si istá. „Dobré ráno aj vám.“
„Krásny deň, však?“
Ruky som si zohrievala šálkou, lebo ma trochu striasla zima. Zvnútra sa nezdalo, že je vonku až tak zima. Chcelo sa mi vrátiť nazad, no ktorá z vás by nechcela vedieť, čo za fešáka to na ňu pokrikuje spoza plota?
On tam už vari býva? Zistíme… „Vy ste náš nový sused?“
„Vyzerá to tak.“ Mal na sebe teplákovú súpravu a čierne tenisky. Poskakoval a mal spotené čelo. Vyzeral, že si bol čerstvo zabehať a práve sa vrátil domov.
„Kúpili ste ten dom?“ vyzvedala som ďalej a podišla som k plotu.
Nemusela som pre to urobiť veľa, stačili štyri kroky. On to mal k plotu podstatne ďalej, záhrada Novotných bola väčšia ako priemerný mestský park a rozprestierala sa oveľa ďalej, než siahala východná časť nášho susedného hájika.
Priblížil sa ku mne. Celkom pekný muž, zaznamenali moje ženské radary, ktoré mi zároveň zdvihli ruku, aby som si prehrabla prstami a trochu upravila strapaté vlasy. Že som sa ja ťava poriadne neučesala! A aspoň nepoprášila púdrom! Ten fešák si ma napokon ešte najmä za záhradného strašiaka! Presne tak som sa totiž cítila.
„Nekúpil,“ podišiel k plotu. „Prenajal som si tú záhradnú chatku.“ Úsmev z tváre mu neschádzal. Takto zavčasu ráno, tomu sa asi muselo vyplaviť do krvi hneď niekoľko litrov endorfínov.
„Aha. A načo vám bude?“
„Na bývanie. Je dosť veľká, nie?“
Rozhodne minimálne taká ako náš domčúrik, pomyslela som si.
„Som Braňo.“
„Saša.“
Premeral si ma. Práve to som nechcela!
„Teší ma, Saša. Pekný deň.“ A pomaly sa vzďaľoval.
Neviem, či tušil, že ho ešte pozorujem. Zastal pred domčekom a vyzliekol si bundu. V červenom tričku sa mu jasne črtali pevné vyrysované svaly. Toto bude presne ten týpek – v jednej ruke činka, v druhej slečinka. Zvrtla som sa na podpätku a tromi skokmi som bola doma.
„Čo je? Stretla si čerta?“ zasmiala sa Linda. Vyberala čosi z chladničky. Televízor bol zapnutý a Miško s kýmsi telefonoval z maminho mobilu.
„Nie. Stretla som výborného chlapa.“
„To vieme. Alexa.“
„Nie. Tu na dvore.“
„Blúzniš?“
„No, vlastne nie úplne celkom na našom dvore. Máme nového suseda.“
„Kde?“ hnala sa ku dverám Linda.
„Nikam nejdeš!“ schmatla som ju za lakeť. „Stojí tam, vonku! Nesmieme si ho všímať!“
„Čo si taká vydesená? Niečo ti spravil? To si nemám všímať, že máme nového suseda?“
„No… Nie teraz.“
„Neblázni, Saša. A kedy?“
„No… Potom. Neskôr.“
Linda do mňa štuchla lakťom. „Čo sa stalo?“
„Zoznámila som sa s ním. Zízala som na neho ako obarená a ona si mňa premeral ako poľného strašiaka.“
„Ale presne tak aj vyzeráš.“
„Veď to! Takže akože si ho nevšímame. Ja sa idem učesať, namaľovať…“
„Šiblo ti. To je taký pekný?“
„Je.“
„Chcem na neho nakuknúť! Okamžite!“ naťahovala krk.
„Ani náhodou,“ zahriakla som ju.
„A ako sa volá?“
„Braňo.“
„Kúpil tú vilu?“ nazerala cez okno Linda. „Nevidím ho, asi je už vnútri.“
„No, asi. Bol si zabehať.“
„Takže je pekný, čo?“
„Ty, Linduš, ten má svaly!“
„Tak kúpil to? Čo ti vravel?“
„Nič, len že si prenajal ten záhradný dom. Potom odišiel.“
„Ach bože, čo si sa trochu neupravila, ty fakt vyjdeš von ako strašidlo. Veď ten si teraz myslí, že sa tu usídlili nejakí bezdomovci,“ mimovoľne si upravila drdol.
„Mala som so sebou šálku kávy.“
„A to malo zlepšiť jeho dojem?“ začudovala sa Linda.
„Možno nie, ale bezdomovec predsa nemá šálku, nie?“
Zasmiali sme sa a Linda opäť opatrne vyzrela z okna.
„Nestrkaj sa tam!“ ťahala som ju preč.
„Veď tam nie je.“
„Aj tak. Môže nás sledovať.“
