Katarína Olíková: To prejde…

Katka Olíková - rozhovor

V rámci výstavy Umenie, ktoré lieči v Národnom onkologickom ústave v Bratislave na Heydukovej ulici  sa medzi vystavujúcimi objavila sympatická, usmiata, optimizmom silne nakazená dáma, ktorá vystavovala svoje rovnako veselé obrázky. Kto nebol v obraze, ani by netušil, že mamička 5-ročného syna Miška prežila chvíle, ktoré by možno niekoho zrazili na kolená, ale Katka je bojovníčka. Vlastne, ako nám prezradila – nebojovala. V roku 2015 jej diagnostikovali zhubný nádor prsníka. Osud, Boh, rodina, láska, vôľa, humor a liečba jej otvorili nové dvere, o ktorých možno netušila, že tam sú…

Vaše prvé pocity, keď ste si nahmatali hrčku, a keď vám diagnostikovali zhubný nádor?
Január 2015 a šok!  Nahmatala som si hrčku, aj slza vypadla. Hneď som šla k lekárovi. V prvom momente som celkom presne nechápala, čo mi doktor hovorí. Veľmi rýchlo som sa však zorientovala, potriasla hlavou a povedala si – mám rakovinu, budem s tým žiť. Nebudem bojovať, prijmem to ako absolútny fakt. Držala som aj svoju rodinu, aby sa nezložili. Neviem nakoľko si syn uvedomoval čo sa deje, liečila som sa ambulantne, takže som bola doma veľa. Pravdou je, že mal zábavu z toho, keď som prišla o vlasy, ale netušil, prečo.

Manžel ako prežíval s vami toto obdobie?
V podstate sme o tom nikdy nehovorili, ale videla som, že sa trápi a bojí.

Teraz máme rok 2017, čo nám prezradíte o svojom zdravotnom stave?
Ťuk, ťuk, ťuk.. Vyzerá, že je všetko v poriadku. Mám za sebou chemoterapiu, ožarovanie, biologickú liečbu, ešte mám hormonálnu liečbu a chodím v podstate len na kontroly každé tri mesiace.  Vyzerá to, že všetko je v poriadku.

Stretávame sa na vernisáži výstavy aj vašich obrazov. Svoj prvý obraz ste namaľovali už ako pacientka, ako to vzniklo, že vám napadlo chytiť do ruky štetec, farbičky a maľovať?
Neviem, aj som sa snažila nad tým rozmýšľať, ale neprišla som na to. Jednoducho som po operácii prišla domov z nemocnice a hovorím manželovi, poďme nakúpiť farby, plátna, štetce, šli sme nakúpili a hneď v ten deň som namaľovala sedem obrázkov anjelov. Maľovala som a maľovala a neprestala som (úsmev).

Máte predstavu koľko obrazov ste odvtedy namaľovali?
Presný počet neviem, ale okolo 500 ich bude. Minimum mám doma, veľa som darovala, niečo popredala, pretože som si založila živnosť a maľovanie už nie je len koníčkom, ale ma to aj živí, niečo vidíte tu na výstave. Najprv som samozrejme na sociálnej sieti ukazovala čo som namaľovala, kamaráti sa mi ozývali, že chcú ten a ten obrázok, potom sa to rozšírilo aj mimo kamarátov a dnes mám svoju stránku http://www.katokreativ.sk/, kde sa dozviete o všetkých mojich aktivitách. Ilustrujem knihy, maľujem záložky do kníh, už je v predaji kalendár na rok 2018 a ostatné si pozrite na stránke. 🙂 Ceny sú ľudové, robím aj na objednávku, maľujem podľa emócií, takže niekedy dopredu ani neviem čo vznikne.

Aké zamestnanie ste mali predtým, čomu ste sa venovali?
Mám ekonomickú strednú školu, smer stavebný. Na vysokej som vyštudovala  psychológiu a  sociálnu prácu, no a potom som robila officce manažérku. K maľovaniu som neinklinovala. Do štrnástich rokov som tancovala, bola som folkloristka.

Ste členkou OZ Amazonky, čo si pod týmto máme predstaviť?
OZ Amazonky združuje dámy, ktoré prekonali to čo ja, zhubný karcinóm prsníka. Združenie robí akcie, ktoré podporujú osvetu, prevenciu, všetko preto, aby ženy boli včas diagnostikované, aby si vedeli urobiť samovyšetrenie. Som akoby externista amazoniek,  zoznámila som sa s nimi na základe projektu empatických pohľadníc. Bol to projekt o tom, keď neviete čo máte povedať onkologickému pacientovi, dajte mu pohľadnice, na ktorých je niečo napísané, namaľované. Takže som skôr umelecká zložka (úsmev).

Plány?
Neplánujem, na čo? Vesmír mi stále niečo nové ponúka, aktivity, výzvy, činnosti. Chodia za mnou ľudia, maľujem im domov veci, ilustrujem knihy ako som už spomínala, moja druhá výstava tento rok, v novembri mám ďalšiu…

Odkaz pre čitateľov na záver?
Nikdy som nevedela čo by som mala ľuďom odkázať, teraz už viem, mám to dokonca vytetované a sú to dve slová – to prejde… Platí pre všetky oblasti.

Text a foto: Anna Olvecká