Dalibor Janda oslavuje koncertmi tento rok životné jubileum. Neuveriteľnú 60tku. Na koncertoch ho sprevádza jeho sympatická dcéra Jiřina, ktorá ma na konte dva albumy. Spevák sa musel vyrovnať so smrťou svojho syna Dalibora, ktorý ako 21-ročný skočil z Nuselského mosta v Prahe. Bulvár vtedy riešil manželskú krízu, ale spevák je ženatý vyše tridsať rokov a rozvod nehrozí. Dalibor celý čas popíjal colu s ľadom, ale nie preto, aby si udržoval sexi chrapľák. Hlasivky si vraj neudržuje nijako, aby si ich nepokazil. Dalibor a Jiřina Jandovci.
Medzi troma krstnými rodičmi vášho jubilejného 20. albumu Já se přiznám sa, okrem kuchára Pohlreicha a rockera Petra Jandu, objavil aj kňaz. Prečo?
Nikdy som sa netajil tým, že verím v existenciu Boha, ktorý riadi naše činy, cesty. Kňaz Jirka Veith je kamarát, tvrdí, že sa mu páčia moje pesničky, robí rôzne benefičné akcie, kde rád vystupujem a podporujem jeho aktivity. Okrem toho si cením ľudí, ktorí niečo vedia a robia. Jirka je muzikant, šoumen nahráva piesne, a keďže krstíme – aký by to bol krst bez farára?
Napriek tomu, že ste silne veriaci, nie ste celkom presvedčený o tom, že by ste mali chodiť aj do kostola…
Naozaj verím, že Boh je s nami, organizuje nás, počuje, a na to nepotrebujem byť vyslovene v kostole. Boh predsa nie je len v kostole, je v nás. On si nás nájde kdekoľvek sa pohybujeme a aj teraz počúva, o čom sa tu rozprávame. Do kostola zájdem rád, ale najradšej som tam sám so sebou, svojimi myšlienkami, pocitmi. Nemám pocit, že by som tam musel tráviť veľa času. Vychutnávam si ticho, prehodnocujem situácie, udalosti, premýšľam nad riešeniami.
Veľa času trávite za volantom. Aký máte vzťah k automobilom – radšej sa na cestách vozíte sám alebo sa necháte voziť?
Jááááááj, k autám, motorkám… Začal som u motoriek, samozrejme. Potom som sa presunul k autám a od času, kedy som si kúpil prvý Opel Olympia – dnes už veterán, čo bol veľmi krásny automobil – som vystriedal množstvo áut. Dokonca som robil reklamu automobilkám a teraz mám už piaty bavorák, teda BMW.
Čím si vás bavoráky získali?
Snúbi sa tam noblesa so športovým duchom, pohodlné, skvelé sedenie, čo mi nesmierne vyhovuje, je to skvelá značka a ešte ma oslovuje nemecká precíznosť.
Neinklinujú muži skôr k Mercedesom? Aj keď je pravda, že slovenský rocker Maťo Ďurinda hovorí, že Mercedesy si kupujú ľudia bez fantázie – zarobia prvý milión a nič iné im nenapadne, než si kúpiť Mercedes…
Od malička mám zafixované, možno to bolo i dobou, v ktorej som vyrastal, že z mercedesu by mal vyliezť prešedivelý pán v rokoch, ale pri bavoráku ten pocit nemám. Možno, keď budem na dôchodku a budem mať ešte nejaké prešedivelé vlasy, tak si kúpim Mercedes (smiech).
Začínali ste s motorkami, dúfam, že k pesničke Hurikán vás neinšpirovala vlastná skúsenosť…
Ó, s motorkami to boli problémy, kúpiť si poriadnu, značkovú. Niekoľko mesiacov som mal požičanú Kawasaki, jazdil som na nej, potom som mal „delo“ z BMW. Ako chalan som mal samozrejme Jawu, „čézetku“, 175-ku, párkrát som sa odrel, ale nebolo to nič vážne. I napriek tomu som presedlal na autá a zostal pri nich.
Jiřina, zdedili ste lásku k motorom a vôni benzínu po otcovi?
Mám vodičák, ale to je všetko. Zatiaľ sa trošku bojím, páčia sa mi autá, ale nechytilo ma, aby som jazdila, hoci sa rada nechám voziť. Ale som bláznivá do Jaguárov, takže si ho možno raz kúpim a potom ma bude lákať aj jazda na ňom (smiech). Páčia sa mi aj iné autá, ale na Jaguár nemajú.
Dalibor:Ona je od prírody skromná, ale pritom je náročná (smiech).
Jiřina:Moja skromnosť je v tom, že nechcem, aby mi ho niekto kupoval, ale aby som si naňho zarobila sama. Ale ako prvé auto by som určite nechcela.
Dalibor, aký máte vzťah k autám v rámci toho, ak vám ho niekto oškrie – poviete si je to len kus plechu alebo zúrite?
Auto beriem ako nutnosť k môjmu povolaniu, hoci ma určite aj reprezentuje. Neberiem ho rozhodne ako svätostánok, ktorý musí byť denne vysávaný a nablýskaný. Áno, v podstate ho beriem ako kus plechu, ale na druhej strane si vážim, že ma niekam pohodlne zavezie, pomáha mi zarábať peniaze, ale moja modla to nie je. Snažím sa oňho starať, pravidelné prehliadky, spozorniem, keď bliká niečo, čo nemá.
Ako vnímate súčasnú, nebojím sa povedať divokú situáciu na našich cestách? Áut veľa, cesty neprispôsobené, vodiči všelijakí…
Katastrofa. Inak sa to povedať nedá. Riešenie nevidím, ak sa to nezastaví, neviem kam to bude pokračovať, pretože sa to vymklo z rúk všetkým kompetentným aj vodičom. Bude to len horšie.
Čo ženy za volantom?
Ženy hlavne nevedia cúvať, to je jasné (smiech). Ešte som nevidel ženskú, ktorá by na prvýraz dobre zacúvala, ale na strane druhej sú opatrnejšie aj ohľaduplnejšie. A možno práve to spôsobuje spomaľovanie dopravy, kým sa rozhodnú pre správne riešenie. Ale určite sú starostlivejšie vodičky ako muži.
A nie je to i preto, že cúvať ich učia muži v autoškole a vsugerujú im, že aj tak sa to nenaučia?
Neviem, čo im hovoria v autoškole, ale vy, ženy máte iné periférne videnie, pretože som zažil, že niekde bolo toľko miesta, že by som tam zašiel i poslepiačky a ženská to nevyrovná ani po niekoľkých pokusoch. Ale neskúmal som to, takže nechám to na výskumníkov (smiech).
Nadávate za volantom?
Samozrejme, aj keď v poslednom čase si hovorím, že kašlem na to, nepomôžem si. Rozčuľovaním si ubližujem sám.
Počúvate svoju vlastnú muziku?
Minimálne. Ak náhodou zachytím v rádiu, že hrajú moju pesničku. Alebo ak urobím novú dosku, párkrát si ju prejdem v prehrávači, ale inak by som sa cítil ako blbec.
Aké CD teda máte vždy po ruke?
Množstvo výberoviek, ktoré som si zostavil sám – Pink Floyd, Berry White, Chicago, teda klasické rockové a popové kapely. V poslednej dobe sa mi páči z „našej“ produkcie No Name – špeciálne formulka „kritik nenapíše pieseň“, takže pozdravujem chalanov z kapely (smiech). A keby im došla motivácia, tak im niečo napíšem.
Pomohli niekedy cédečka namiesto pokuty?
Predtým áno, testoval som si tak fanúšikov, keď nebol fanúšik –ešte mi aj prisolil.
Museli vo svojom živote vyrovnať s tým najhorším, čo rodič môže zažiť – so smrťou syna, ktorý si siahol ako 21-ročný na život. Napriek tomu veríte v Boha, nekládli ste si vtedy otázku – kde bol vo chvíli, keď sa syn takto rozhodol, prečo práve vás potrestal?
To predsa nejde, takto sa pýtať. Určite to takto nefunguje. Ťažko sa mi to hovorí, ťažko človek kritizuje svoje deti a ešte ťažšie seba. Môj syn bol dobrý chlapec, aj keď nechcel počúvať rady, všetko chcel sám. Niekde niekto urobil chybu. Musel by som si položiť veľa otázok, či som naozaj robil vždy všetko správne, kde som urobil čo zle, pozrieť sa na celú situáciu z druhej strany. A nie je ľahké odpovedať si úprimne na otázku, za čo ma Boh trestá? Nikto s rukou na srdci nemôže povedať, že žil vždy podľa všetkých svetských i náboženských zásad, že neurobil niečo proti, nezažil úlety, nemôžem to zodpovedne prehlásiť ani ja. Kto vie, kde je pravda? Myslím, že Boh ma má za čo trestať.
Ako sa dá prežiť viac ako tridsať rokov na výslní šoubiznisu a z toho 30 rokov byť ešte byť aj šťastne ženatý?
Chce to veľkú toleranciu. Keď som nahrával CD duetov so speváčkami, tak sme sa stretávali aj v reštauráciách, oslavovali sme narodeniny jednej z nich a práve tam bol fotograf, ktorý ma nafotil ako sa možno viac túlime a bozkávame ako pri bežnej gratulácii. Smola, že sa to niekomu podarilo nafotiť.
Ako sa to doma potom vysvetľuje?
Ťažko. Veľmi ťažko. Viete, koľkokrát chcela moja manželka odo mňa odísť? Zatiaľ to neurobila, dokonca ani o rozvod nepožiadala. Keby si však našla chlapa, zamilovala sa a odišla, musel by som to rešpektovať, ale zatiaľ je pri mne (úsmev).
