Píše sa 6.august 1945 a na Hirošimu práve dopadla atómová bomba. V meste s 250-tisíc obyvateľmi zahynulo takmer 100-tisíc ľudí. Ďalších 100-tisíc utrpelo zranenia. Z rušného mesta vtedy v okamihu zostali len neusporiadané trosky. Asfalt na uliciach bol taký mäkký a horúci, že sa po ňom nedalo ani chodiť. Tí, čo prežili mali možno šťastie, no trpeli ešte desaťročia neskôr.
O šiestich Japoncoch, ktorí prežili je skutočný príbeh Hirošima, ktorý práve vyšiel v slovenčine vo vydavateľstve Ikar.
„Po výbuchu bomby nastala taká obrovská teplota, že ľudská koža sa roztopila a potom visela z tela, akoby to boli kusy látky,“ hovorí rodená Japonka žijúca na Slovensku Lenka Králiková Hashimoto. Vtedy ešte nežila, no už odmalička sa stretávala s témou Hirošima Nagasaki, aj v knižkách či komiksoch ešte ako malé dieťa. Hovorí o tom – ale aj o knihe Hirošima – v podcaste Knižný kompas. Vypočujte si ho:
Atómová bomba, ktorá dopadla na Hirošimu 6.augusta 1945, zabila teda stotisíc ľudí. Z toho takmer polovica v ten istý deň, najčastejšie na ožiarenie, ľudia zhoreli v plameňoch alebo pod troskami.
Nedá sa opísať, aké hrôzy sa vryli hlboko do myslí detí, ktoré prežívali deň bombardovania Hirošimy. Ako to ovplyvnilo dospelých mužov a ženy. John Hersey sa o to aspoň trochu pokúsil v knihe Hirošima.
Hoci k tomu došlo pred 76 rokmi, stále je to silná a aktuálna téma: sme svedkami zabíjania a ničenia v mnohých kútoch sveta, Sýria, Jemen, Nigéria….sme vôbec poučiteľní aj vďaka takýmto knihám? Môžu nami nejako pohnúť?
Temnota po explóziách v Hirošime a Nagasaki zostáva stále s nami…
Aj o tom je rozhovor v knižnom podcaste s rodenou Japonkou Lenkou Králikovou Hashimoto.
Prečítajte si krátky úryvok z knihy Hirošima:
Tridsať dní po výbuchu sa objavili krvné poruchy – krvácanie z ďasien, prudko klesol počet bielych krviniek a na koži a slizniciach sa vytvorili petechie. Pokles bielych krviniek znižoval schopnosť pacienta odolávať infekcii, preto sa otvorené rany hojili nezvyčajne pomaly a u mnohých chorých sa vyskytovali bolesti hrdla a ústnej dutiny. Dva kľúčové symptómy, na základe ktorých lekári založili svoju prognózu, boli horúčka a znížený počet bielych krviniek. Ak horúčka pretrvávala a bola vysoká, šance pacienta na prežitie boli nízke. Počet bielych krviniek väčšinou klesol pod 4-tisíc, pacient, ktorý mal počet nižší ako tisíc, mal len malú nádej na prežitie. Koncom druhého štádia sa dostavila aj anémia alebo nastal pokles počtu červených krviniek. Tretie štádium bola reakcia, ktorá vznikla, keď sa telo snažilo vyrovnať s ochorením – napríklad počet bielych krviniek sa nielenže vrátil do normálu, ale značne prekročil ich zvyčajné množstvo. V tomto štádiu viacerí pacienti zomreli na komplikácie, ako boli napríklad infekcie v hrudnej dutine. Väčšina popálenín sa zahojila hlbokými vrstvami ružového gumovitého tkaniva jaziev známymi ako keloidné nádory. Trvanie ochorenia sa líšilo v závislosti od pacientovej konštitúcie a objemu žiarenia, ktorému bol vystavený. Niektoré obete sa zotavili v priebehu týždňa, zatiaľ čo u iných sa choroba ťahala celé mesiace.
Milan Buno, knižný publicista
