Každé dievča potrebuje aspoň raz v živote stretnúť nejakého Adonisa, pre ktorého úsmev by spravilo čokoľvek a odpustilo mu aj tie najväčšie hriechy…
Myslíte si, že neexistuje život ako vo filme? A čo potom Táňa, ktorej osud do cesty pripletie vysnívaného princa – tmavovlasého fešáka s nežnými očami a s tým najsexi úsmevom, aký kedy videla? Navyše sa zdá, že ani ona mu nie je ľahostajná… Keď Adonis kamsi zmizne a Táňa si konečne zariadi život podľa seba, muž s najkrajším úsmevom na svete sa objaví znova, tentoraz ako sprievodca na školskej exkurzii do Paríža. Táňa však priťahuje trapasy a nič nevychádza podľa jej predstáv. Ako to nakoniec dopadne? Nájde si Táňa cestičku do srdca svojho Adonisa? A zistí, kto je tajomný Martin, ktorý jej napíše vždy, keď má zlý deň?
Román mladej autorky Simony Kutišovej do kabelky každého dievčaťa!
Úryvok z románu od Simony Kutišovej: Adonis v tričku:
Opäť raz meškám. Pár metrov pred školou sa mi rozopne zips na ruksaku a všetko sa v tej rýchlosti rozsypáva po zemi. No super. Zopár deciek sa smeje, poslední oneskorenci prechádzajú vrátnicou. Zvoní. Už nemá zmysel ponáhľať sa.
Nadávam si popod nos a zbieram premoknuté knihy, ktoré sa ako náročky zrútili priamo do kaluže. Už teraz vidím, ako ma Horník, môj triedny, pochváli, že som zas bola presná a zas budem platiť za knihy. Moje starostlivo napísané poznámky sú rozmočené. Slová sa zbiehajú do jednej machule.
„Doparoma!“ Šmarím školský preukaz na zem a predo mnou sa ozve: „Toto sa už stalo aj mne. A stratil som vtedy kľúče.“
ON sa na mňa usmieva a ON mi podáva moje kľúče.
„Odleteli vám až ku kanálu. Dva centimetre a padli by dolu.“
Že toto sa stáva len vo filmoch? Omyl! Už aj mne!
„Ďakujem. To tá hlúpa taška, roztrhla sa. Ešte som aj zmeškala a aj prišla o ťaháky,“ dodávam zronene, keď mi pohľad padne na premočené vzorce a poučky.
„Niekto vám poradí,“ žmurkne na mňa. Nemusel by mi vykať.
„Dúfam. Tak ja už musím ísť. A ešte raz vám pekne ďakujem za záchranu kľúčov,“ ustupujem s náručou plnou kníh.
„Nie je zač. Tak dovidenia. A držím palce!“ zakýva mi a odchádza smerom do mesta.
„Práve som prežila tú najkrajšiu hanbu v mojom živote,“ zašepkám Lenke, len čo vysvetlím učiteľke svoj neskorý príchod a sadnem si do lavice.
„Budem trikrát hádať. Zbieral ti knihy?“ cerí sa s pohľadom upretým na pokazenú tašku.
„Si dobrá. Počúvaj…“
Konečne zvoní! Vyletíme z triedy ako divé zvery. Berieme schody po dvoch. Ja to mám síce sťažené, knihy mi vyskakujú z tašky, ale moju radosť to nezmenšuje. Pred školou zostávam stáť ako stĺp. Obďaleč postáva ON. Tvári sa rozpačito. Niekoho vyzerá.
„Princ ťa čaká,“ šťuchne do mňa Lenka. „Len choď. Keby čakal na niekoho iného, jednoducho len prejdeš okolo neho. Ja ťa potom dobehnem.“
Roztrasene sa približujem. Tvár mi zalieva červeň.
„Priniesol som vám igelitku,“ podáva mi bielu guču. „Nevedel som, kedy končíte, čakám tu už dve hodiny.“
„Moje nervy, vy ste zlatý!“ vyletí zo mňa a vzápätí sa plesnem rukou po ústach. „Prepáčte, ja len… zíde sa mi…“
„To je v poriadku.“ Ach, ten úsmev! TEN ÚSMEV!!!
