Aké je to vydať svoju prvú knihu na knižnom trhu, kde vás nikto nepozná, a zamotať sa pri tom s kolegom v práci, kde vás poznajú všetci?
Jennifer vie o tom svoje. Pred oslavou jej dvadsiatych šiestych narodenín v nej naplno prepukne vášeň pre písanie a snaží sa dostať svoj debut na pulty kníhkupectiev za každú cenu. Nemá však ani poňatia, čo ju to bude stáť.
Počas tejto životnej etapy sa jej cesta pretne so starším kolegom, s ktorým na prvý pohľad nemá nič spoločné. Sú ako oheň a voda. Majú protichodné názory, odlišné záujmy a iné priority. Napriek tomu nedokážu prejsť okolo seba bez povšimnutia.
Začnú sa nezáväzne stretávať. Veď, čo sa môže stať?
Jareda to však jednostaj ťahá domov, preč z hlavného mesta, kde sa Jennifer cíti ako ryba vo vode. Má vôbec ich vzťah šancu stať sa niečím viac? Alebo sa už dávno stal?
Ukážka z knihy: Posledný džentlmen
Mozaika jeho tváre ma uchvátila a svoje receptory som musela držať na uzde. Okrem ostrých čŕt mal aj ostrý pohľad a mňa ihneď začalo zaujímať, čo je zač. Niečo z neho vyžarovalo. Čosi, čo by neuniklo žiadnej fyzicky zdravej žene. Nielen ošúchané tajomno, ale omnoho viac. Akoby ste vzali tie najbolestivejšie emócie plné smútku a hnevu, najlepšie i najtvrdšie vlastnosti ľudskej bytosti a spolu so štipkou nádeje ich vložili do jeho nádherných dúhoviek. Tie oči mi učarovali.
Vtedy som ešte netušila, ako veľmi…
„Čo ty tu tak sama?“ vyrušil ma z myšlienok známy hlas. Ešte aj jeho hlas sa mi páčil.
Usmiala som sa. „Čakala som na teba.“
Možno som žartovala, možno nie.
„To iste,“ zasmial sa a prisadol si na múrik, kde som posedávala.
„Ako sa darí, Jenny?“ opýtal sa zo záujmom.
Dokelu, ON si pamätá moje meno – prefackovala ma hanba.
„V rámci možností celkom fajn. Zháňam parťáka na cestu do Malajzie a Singapuru.“ Zámerne som túto informáciu podala bez záverečnej ponuky. Nepoznala som ho, ale bola som si istá, že na cestovanie by sa nahovoriť nedal. Aj keď, vedela by som si predstaviť, ako by asi dopadli večery strávené s ním…
Znova sa zasmial. Vlastne, celkom sa na mne bavil. Viac než som si priala. „Tak to držím palce.“
„Ďakujem,“ zašomrala som. Síce úprimne, ale jeho posmech sa ma trochu dotkol.
„Čo si to vlastne študovala?“ spýtal sa ma napriek tomu, že sme sa o tom najmenej desaťkrát rozprávali.
Brala som to s rezervou. Bolo citeľné, že sa so mnou chcel rozprávať, aj keby sme mali preberať, čo som mala alebo skôr nemala na obed.
„Psychológiu s náukou o spoločnosti,“ odvetila som zdvorilo.
Stiahol obočie a odpil si zo svojho piva. „Takže už ma máš prečítaného?“
„Keby som mala, rozprávala by som sa s tebou?“