Na Slovensku vyše 30 tisíc žien bojuje s rakovinou prsníka. Pacientske organizácie NIE RAKOVINE na čele s Janou Pifflovou Špankovou, s Patrikom Hermanom, Bibianou Ondrejkovou a mnohými dobrovoľníkmi pomáha zvládať každodenný život s chorobu, presadzuje prevenciu, včasný záchyt, a upozorňuje na potreby onko-pacientov, vrátane nedostupnosti modernej liečby v SR.
Ambasádorkou Hyundai extraligy v celonárodnej kampani Nie rakovine!, do ktorej sa zapojilo aj 2000 slovenských florbalistiek, je 24-ročná Adela Kľúčiková, najlepšia hráčka florbalového tímu Hurikán Bratislava v uplynulej sezóne. Pravidelné samovyšetrenie prsníkov a skríning môže ročne zachrániť okolo 300 žien. O rozhovor sme požiadali Patrika Hermana, ktorý nám porozprával aj o úlohe mužov v prevencii proti rakovine prsníka.
Ako ste prišli na myšlienku angažovať sa v hnutí Nie rakovine!, ktoré primárne robí osvetu prevencii rakovine prsníka?
Pomerne dlho som žil v zdravotne skvelom prostredí, až kým neochorel môj otec a následne nezomrel na rakovinu hrubého čreva. Veľmi nečakane som sa zblížil s touto chorobou. Keby som mal tie informácie, ktoré mám teraz mohol tu možno ešte byť, to bolo najtrýznivejšie, najbolestivejšie na celom prípade, že sme boli neinformovaní, ale pravda je, že starší ľudia ani nejdú hneď k lekárovi, taja chorobu pred blízkymi, kolegami, pred každým.
Takže je pravdou, že mnoho ľudí zabíja nevedomosť?
Určite. Som vďačný kolegom novinárom, že do médií dostali slová ako rakovina hrubého čreva, rakovina konečníka, čo bolo pred pätnástimi rokmi takmer nemožné. Vyšetrenie pomocou stolice – to všetko bolo akoby „hambaté“, nemožné o tom nahlas hovoriť, dnes môžem povedať, že tieto pojmy sú bez ostychu medializované, aj ľudia o nich hovoria otvorenejšie.
Dnešní mladí ľudia, predpokladám, sú zodpovednejší voči svojmu zdraviu a absolvujú prehliadky, prípadne vyšetrenia, ak nie sú v poriadku?
Chodíme po Slovensku s maketou hrubého čreva a mám pocit, že mladí ľudia chápu, že sa musia o seba postarať sami, že nikto iný to neurobí. Myslenie, v ktorom žije staršia generácia, že štát sa postará, už nefunguje a táto doba je preč. Nefungujú pozývania na prevenciu na vyšetrenia, preto mladí ľudia vyhľadávajú ambulancie a venujú pozornosť svojmu zdraviu. Naozaj je potrebné sledovať svoje telo, nasávať informácie a zariadiť sa podľa toho.
Hovorili ste dnes potichu, napriek tomu tu ako výkrik zaznela medzi prítomných informácia, že sa nedostáva skutočne chorým pacientom liečba, akú by si si zaslúžili a akú by potrebovali.
V mojej relácii Reflex sme nedávno odvysielali prípad pacientky, ktorej indikoval lekár liečbu a napriek tomu sa poisťovňa rozhodla nepreplatiť jej ju, hoci samotný lekár sa odvolal. Takýchto správ dostávam veľmi veľa, nefunguje systém, ministerstvo alibisticky poukazuje, že je to rozhodnutie poisťovne. Sám mám dosť radikálny názor na vec, či je správne, že poisťovne ukrajujú z koláča, ktorý nie je veľký a ešte sa krája na drobné kúsky. Kde to viazne, kto je zodpovedný za to, že zúfalí ľudia musia organizovať zbierky, aby mohli podstúpiť onkologickú liečbu? Sú prípady, keď ľudia predávajú strechu nad hlavou, sťahujú s do menších bytov alebo k príbuzným, aby si mohli zaplatiť liečbu, je to ponižujúce, ľudsky potupné… Verejným tlakom musíme na to poukazovať, že toto nie je v poriadku. Ľudsky ma to ubíja, lebo neviem poskytnúť nič, okrem medializácie. Už sme vyčerpali podnikateľský sektor a prečo máme verejnosť neustále vydierať, aby prispela niekomu na liečbu, pomôžte?
Ste mladý človek, ktorý by mal žiť, zabávať sa, napriek tomu svoj voľný čas venujete aktivitám, ktoré sú vyčerpávajúce, aj dnes na tlačovej konferencii niekoľkokrát sme mali slzy v očiach. Kde beriete silu na podobné aktivity?
Každé verejné vystúpenie je aj pre mňa jatrenie rán, nakoľko v rodine sme mali niekoľko onkologických ochorení a úmrtí. Považujem za zadosťučinenie, že môžem prostredníctvom svojej práce upozorniť, poukázať na problém a potom spätná väzba – reakcia ľudí na to, že niečo urobia. Viem, že nespasím všetkých chorých, ale nechcem čakať v úzadí a nič nerobiť. Frustrujúca a zaťažujúca je bezmocnosť. Viem, že niektoré veci by sa dali jednoduchšie a ľahšie vyriešiť, len narážajú na bariéry byrokracie.
Okrem týchto aktivít ste akýmsi ambasádorom projektu Nie rakovine, ktorý sa špecializuje na ochorenie rakoviny prsníka. Akú úlohu zohrávajú muži v prevencii proti rakovine prsníka?
Snažíme sa upriamiť pozornosť na to, že rakovina prsníka nie je len problémom žien, odhliadnuc od toho, že rakovinu prsníka môže dostať aj muž. Všetky aktivity, ktoré vyvíja naše združenie, nie sú len dámska jazda, týkajúca sa žien. Muži majú nezastupiteľnú úlohu v tom, že môžu tie svoje ženy, s ktorými sú v akomkoľvek vzťahu, dotiahnuť do ambulancie na preventívne vyšetrenie, môžu a dokážu dbať na ich zdravie, zaujímať sa, či si urobili samovyšetrenie prsníka raz za mesiac… Dokonca máme prípady, kedy to boli práve muži, ktorí odhalili nález na prsníku svojej partnerky. Zbytočná úmrtnosť na toto ochorenie je spôsobená práve tým, že si ženy nerobia samovyšetrenia, nechodia na mamografiu.
Vnímajú muži citlivo ochorenie žien?
Dokonca si myslím, že veľmi. Predsa je pre mužov veľmi bolestivé, ak ochorie žena, ktorú majú radi, či je to partnerka, mama, stará mama alebo ktorákoľvek iná blízka osoba. Preto i my muži, budeme tu neustále búšiť, upozorňovať na onkologické ochorenia, apelovať, že niektoré veci sú naozaj lacné až zadarmo a môžu nám zachrániť život. Všeobecne sme ľahostajní voči sebe, voči svojmu zdraviu, preto treba použiť pokojne aj citové vydieranie, že je to problém celého okolia, ak niekto ochorie. Nikdy nebude dosť apelu.
Autor: Anna Olvecká
