Ománske mesto Nizwa ležiace vo vnútrozemí patrí k historickým miestam exotickej krajiny Považujú ho dokonca za perlu a jej krásu dotvára obrovská hlinená pevnosť strážiaca mesto. Ak k tomu pripočítame pozoruhodné trhy, vôňu rýb, kadidla a bazárové uličky naplnené sladkosťami, tak má skutočne Nizwa obrovský magnet pre návštevníkov.
Cesta do mesta Nizwa, niekdajšieho hlavného mesta Ománu vedie cez vyprahnutú krajinu. Akoby sa všetka zeleň odrazu niekam vyparila a premenila sa na širokú pustatinu s tisíckou kameňov. Len občas sa objaví malá zelená oáza plná datľových paliem prinášajúca život. Do centra Nizwy vedie vyschnuté údolie wádi plné veľkých kameňov. Keď príde dážď, koryto rieky sa niekedy naplní natoľko, že zaplaví celé okolie. Obrovským lákadlom Nizwy je jej impozantná pevnosť okolo ktorej sa rozkladajú hradby a za nimi staré mesto plné obchodíkov. Pôvodne mala slúžiť na ochranu okolitých oáz, zdrojov vody a strategických ciest, no netrvalo dlho a svoje miesto si tu našli domáci zruční remeselníci. Tichými, prázdnymi uličkami kráčam k otvoreným dverám pevnosti. Strážia ich dva bronzové kanóny. Jeden vyrobili Švédi a druhý pochádza dokonca z Portugalska. V malej izbe sú na kope nahádzané vrecia plné datlí. Takto ich skladovali ešte v dávnych časoch, kedy bola Nizwa hlavným mestom. Kuchyňa je plná bronzových tanierov, naberačiek či mnohých iných domácich potrieb. Hlinená ulička sa dramaticky zužuje a na jej konci sa v úzkom priezore zjaví minaret mešity s charakteristickou hnedou kupolou. Tmavé úzke chodby vedú až na vrchol obrovskej mohutnej veže. Dnes je výstup po schodoch bezpečný, ale nie vždy tomu tak bolo. Pri dobýjaní pevnosti nepriateľmi na nich číhalo množstvo nepríjemných prekvapení. Nejeden z nich našiel smrť v hlbokých a vlhkých jamách, ktoré sa zrazu z ničoho nič otvorili. Tu hore na vrchole veže je na Nizwu ten najkrajší pohľad. Vo vetre sa trepoce obrovská červeno-bielo-zelená vlajka krajiny. Stovky paliem sa rozbiehajú po meste a okolí, pod nimi sa skrývajú malé, rozpadávajúce sa hlinené domčeky, moderná zástavba, ale aj široké ulice s prechádzajúcimi sa ľuďmi, v diaľke nehybne stojí vyschnuté koryto rieky a krásne, nedobytné hory Jebel Achdar. Nizwa ukrýva vo svojom starom meste obrovskú tržnicu prehľadne rozdelenú do sektorov, aby sa v nej vedel aj neznalý človek poľahky zorientovať. Najväčšiu miestnosť si nechali pre seba predajcovia ovocia a zeleniny. Sedia na malých koberčekoch vysoko na svojich pultoch vykladaných kachličkami.. Pri východoch predávajú domáce cukrovinky. Najtypickejšou z nich je miestna chalva, ktorú majú pripravenú v kelímkoch. V obchodíkoch s remeselníckymi výrobkami a suvenírmi to vyzerá ako v múzeu so starožitnosťami. Staré dýky khanjare, ktoré sú symbolom krajiny sa predávajú v rádovo stovkách dolárov. Repliky zoženie človek za zlomok, ale kvalitou sa originálu samozrejme nevyrovnajú. Jedným z najkrajších a azda aj najzaujímavejších miestom je trhovisko, kde predávajú zvieratá. Je piatok a vtedy je trh najživší, pretože sa sem zídu ľudia z blízkeho okolia. Celý priestor trhoviska je vyplnený ľuďmi. V strede je štrková manéž, ktorou vedú svoje zvieratá ich majitelia. Ak sa niekomu zviera zapáči, dá o sebe vedieť a môže si ho obhliadnuť zblízka či kúpiť priamo na mieste. Na múriku posedáva skupinka starších mužov. Sivé brady dlhé niekoľko centimetrov, hlboké vrásky, v ruke zvierajú drevené paličky, neustále gestikulujú a horlivo diskutujú. Mladí chlapci v čisto bielych dišdašách, takmer nedýchajú, tak ich to celé vtiahlo do deja. Ženy čupia o kúsok ďalej a predávajú kozy. Aj pri nich sa občas niekto pristaví, ale obchody im na prvý pohľad veľmi nejdú. Premelie sa tu toľko zaujímavých tvári, akoby sa na jednom mieste zišiel celý Omán. Tma začína kráčať ulicami a mesto sa pekne začína rozsvecovať. Muži stúpajú po schodoch dovnútra mešity, kde sa onedlho začne večerná modlitba. Ulice žijú pravým večerným ruchom. Nie je nič lepšie ako zakončiť deň v tradičnom podniku s ománskou kuchyňou.
FOTO: Tomáš Kubuš
