Hanblivosť človeka sprevádza už od útleho detstva. Už malé dieťa, ktoré nám priniesla ukázať stará známa, ktorú sme dlho nevideli, naznačí, že ste pre ňu cudzia a je pochopiteľné, že sa začne pred vami hanbiť. Neskôr si zvykne na vašu prítomnosť a naopak, začne sa predvádzať. Hanblivosť nás potom čím sme starší sprevádza čoraz častejšie pod vplyvom viacerých faktorov.
Jedným z činiteľov, ktorého sa obávame je, že sa nám druhí začnú vysmievať, ponižovať, a to nám bráni v tom, aby sme sa odviazali. Pretože nás sužuje hanblivosť. Často máme obavy z toho, že sa strápnime, ba dokonca, že to nebude podľa našich predstáv. No hanbou by nemalo byť to, čo ovládame, čo robíme s láskou a potešením, práve naopak. Nie je to hanblivosť, ale zodpovednosť za niečo.
Hanblivosť, ktorú v sebe máme, je niečo, čo musíme ovládať, aby sme ju premohli. Ostýchavosť nám bráni v tom, že máme málo sebavedomia, v živote sa skrývame za chrbát iných, pretože sa tak cítime v bezpečí pred všetkými povinnosťami a radšej sme v úzadí ako na výslní.
Je jasné, že nie každý je introvert ako vyšitý, ale hanbiť sa povedať svoj vlastný názor, zastať sa niekoho v škole či v práci len preto, že na nás ostatní budú zízať, je trošku nezmyslené. Hanblivosť by sme mali prekonávať každý deň a to viacerými spôsobmi. Už len tým, že sa začneme baviť s ľuďmi cestujúcimi vo vlaku, nebudeme sa hanbiť starenke, ktorá stojí v preplnenom autobuse uvoľniť miesto, či zobrať jej ťažké tašky. Aj to môže byť cestou k tomu, aby sme našu ostýchavosť aspoň trošku prekonali.
Spravte aj vy aspoň raz do dňa niečo, čo sa bežne hanbíte/bojíte spraviť a nakoniec zistíte, že ste si to možno celý ten čas to všetko len namýšľali. Pretože všetko čo sa v živote človeka deje, sa najskôr začne diať v našej hlave.
Autor: Miriama L.
Foto: Ingimage