Kto skrotí Kláru?

Kniha: Kto skrotí Kláru

Ivana Ondriová napísala ďalší dojímavý príbeh o tom, ako láska a osud môžu ovplyvniť naše životy.  V knihe Kto skrotí Kláru  sa môžete vydať na tŕnistú cestu za šťastím a zažijete situácie plné emócií. Tak ako v predchádzajúcich knižkách, aj tentoraz namiešala čítavý mix a podala ho svojským štýlom. Ivana vie skvele poprepletať lásku s nebezpečenstvom, napätie s pokojom a šťastím.

O čom je novinka Kto skrotí Kláru?Kniha: Kto skrotí Kláru
Rebelka Klára túži po jedinom: navždy odísť z nenávideného statku a od despotického otca, ktorý riadi životy iných tvrdou a nekompromisnou rukou. Klárin otec vyhral celý majetok v pokri a teraz sa tvári ako veľký statkár. A práve to Kláru najviac škrie!

Preto proti nemu dennodenne bojuje vlastnými zbraňami: rebeluje, stavia sa mu na odpor a s radosťou necháva po dedine šíriť klebety o svojej ochote pustiť si pod sukňu nejedného z miestnych mládencov. Keby neboli na statku matka, ktorú Klára tak veľmi miluje, a jej láska, koniar Viktor, dávno je preč.

Lenže osud je nevyspytateľný a cesta k slobode pre Kláru znova zahataná. Brat totiž nečakane ujde do Ameriky, matka príde o svoje nenarodené dieťa, čo ju psychicky zničí, a otec z celého nešťastia viní práve Kláru. Rozhodne jej nedovolí statok opustiť a ešte viac potupiť rodinu.

Otcova zlosť, matkino šialenstvo, milencova zrada, prekliaty statok a napokon aj jej vlastné sladké tajomstvo, ktoré ju takmer pripraví o život…
Čo všetko si pre Kláru osud ešte pripraví?
Podarí sa jej napokon nájsť miesto, kde môže byť skutočne šťastná?

Začítajte sa do novinky Kto skrotí Kláru:

Čosi v diaľke zahrkotalo. Kolesá…
Počula som, ako s rachotom narážajú na štrkovitú cestu pred bránou, ako sa o ten štrk odierajú, praskajú, doslova kvília. Voz je naložený mamou, otcom a potravinami, ktoré otec v Bratislave isto nakúpil. Nečudo, že pod toľkou váhou stoná ako umierajúci človek.
Keď som potom periférne zbadala hustú hnedú hrivu mladého žrebca Odiho, ktorého otec na statok dotiahol pred dvomi týždňami, prestala som do dreva vyrývať nezmyselné čiary a nahovárať si, že takto hľadám pokoj. Od nervozity mi šklblo celým telom a naprázdno som preglgla, tíšiac tak trasúce sa pery. Voz sa síce blížil pomaly, ale isto a moja nervozita rástla priamo úmerne s tým, ako Odi skracoval vzdialenosť medzi nami.
Sedela na korbe pri ňom.
S rukami v lone a so šatkou na hlave, z ktorej jej vytŕčali vlasy sivé ako snehové oblaky. Mala na sebe akýsi plášť. Neforemný, priveľký, azda otcov? Zahaľoval jej vyziabnutú postavu, videla som z nej len zápästia chudé ako palice a kostnaté prsty skrútené medzi stehnami, ktoré zvierali vreckovku. Šuchla som sa za drevený stĺpik a tentoraz pozorovala jej tvár. Spočiatku som ju videla len matne, no ako sa otec blížil k domu, už bola celkom jasná. Bledá takmer ako moja, a predsa iná.
Prázdna.
Aj jej oči boli také.
Hľadeli dopredu a nevnímali nič a nikoho navôkol. Aj keby tam bol Anton, ignorovali by ho.
Boli studené, bez iskry, celkom bez života, len dve gule v jamkách s vyblednutým odtieňom kedysi jasnej modrej.
Čo to tam s ňou urobili?
Koho nám to vrátili späť?
Vyzerala ako prízrak.
Mátoha.
Naveľa otec koňa prudko zabrzdil potiahnutím za uzdu a voz zastal asi desať metrov odo mňa. Už viac nemalo zmysel ukrývať sa. Vyšla som z tieňa a postavila sa na schodisko. Otec ku mne okamžite obrátil hlavu. S pohľadom, ktorý bol posledné týždne nemenný. Aj teraz ostal vyčítavý, neveriaci, zlostný i obviňujúci.
Mama však nie.
Nezahľadela sa mojím smerom ani potom, ako som zostúpila dole na chodník a vlastne im tak vyšla v ústrety. Iste ma počula, schody totiž pod mojou váhou hlučne praskali. Naďalej tam len tak posedávala s očami dokorán, bez jediného žmurknutia a uprene hľadela kamsi pred seba.
Čo tam videla?
Čo tam chcela vidieť?
Otec si napokon odkašľal.
Možno preto, aby mi dal aspoň nejako najavo, že ma registruje, a možno chcel upútať matkinu pozornosť.
“Klára…” prísne ma oslovil.
“Otec…” oplatila som mu oslovenie rovnakým tónom. “Mama,” prihovorila som sa aj jej a pristúpila k vozu, jemne sa dlaňou obtrúc o korbu. Zatriasla sa. Nie tak, ako keď letí list vo vetre, ale prudko. Roztriasla sa na celom tele, akoby ju zasiahol prúd alebo jej údy nahlodal epileptický záchvat. Zadrkotala tiež zubami, ktoré v tom tichu vydávali nervy drásajúci hluk.
“Preboha,” vyhŕkla som nerozvážne. “Si v poriadku?”
“Je v poriadku?” obrátila som sa na otca, lebo mama na moju otázku nereagovala. Mykol plecom, akoby mala matka takéto záchvaty celú cestu z Bratislavy. Potom ju jemne chytil za lakeť a ohľaduplne ju stiahol z korby dolu na chodník. Nebránila sa, no neprestala sa triasť. Ani potom, ako ju zboku podopieral a ponúkol jej tak vlastné teplo.
“Otec!” nedalo mi.
“Je jej len zima,” objasnil. Bola tomu svinskému vetrisku neľútostne vystavená niekoľko hodín. Nečuduj sa jej.”
“Nemohla mi to povedať ona?”
V tej chvíli na mňa uprela kalné oči. Až som zhíkla. Boli obrovské, prázdne, bielka mala pretkané desiatkami červených nitiek, zreničky rozšírené a veľké ako trnky. Gúľala nimi po mojej tvári, akoby mi tam chcela vyryť nejaké znaky. Až som cítila, ako mi horí pokožka, keď sa do mňa tie oči zabodávajú.
Ustúpila som bližšie k verande a zovrela si dlaňou krk.
“Mama…” šepla som vystrašene. Nato sklopila zrak. Prestala sa mykať a náhle ju ovládol pokoj, ktorý na moment zablúdil aj ku mne. No potom čosi nepríčetne zamrnčala, presnejšie nesúvisle zabľabotala, a môj nepokoj sa rýchle ako blesk vrátil späť.
“Čo s ňou urobili?”
Tie zvuky vychádzajúce z jej úst…
Zvieracie a celkom odpudzujúce…
“Tak čo to s ňou urobili?” už som vykríkla. Otec ma surovo zdrapil za plece, až som bolestivo sykla a ublížene sa od neho odtiahla. Pridlho mu trvalo, kým mi dal akú-takú odpoveď.
“Vyliečili ju.”
Zadívala som sa na mamu s pochybnosťami, ktoré nešlo prehliadnuť.
“Je len unavená po dlhej ceste. Nič viac, Klára. Tak maj srdce!”
“Vyliečili?” neveriacky som zatiahla. “Rozpráva vôbec? Premýšľa? Vie, kto som? Kto je ona?”
“Klára! Ako môžeš!” otec si takmer odpľul, taký bol nervózny. “Dali jej lieky, aby zvládla cestu domov. A teraz si potrebuje ľahnúť. Tak je to! A ty tu táraš nezmysly, z ktorých tuhne krv v žilách!”
Áno? Bolo to tak? Vrátila sa mi mama, aká bola kedysi? Aspoň spolovice taká? Alebo je to niekto bez duše?
Pozrela som na jej útle, zhrbené telo, ako sa opiera o otcovo. Na sivé schlpené vlasy vykúkajúce spod tej odpornej obstarožnej šatky. Predtým to bola pohľadná, múdra a zručná žena. Teraz z nej zostal len tieň niekdajšej skvelej matky a milovanej manželky.”

Milan Buno, literárny publicista