Adriana Krištofíková písala poviedky a novely už na strednej škole. Keďže žila v Londýne s manželom, ktorý tam reprezentoval Slovensko, napísala príbeh Klaudie, ktorá sa svojrázne prebíja životom v britskej metropole. Vznikla kniha Život (nie) je román. Nasledovali knižky Keď utiecť, tak s tebou, či Ako chutí voda. V časopise Emma jej vyšla knižka Nočný chat a ranný fresh, no a teraz je tu novinka Srdce má vlastnú hlavu, v ktorej rozohráva záhadný príbeh Lívie a Niny.
Začítajte sa do úryvku z knihy Adriany Krištofíkovej Srdce má vlastnú hlavu:
„Nina,“ šepol otec, „bojíme sa o teba. Si veľmi mladá a neskúsená. Prečo nás chceš opustiť a odísť tak strašne ďaleko? Rodina má predsa zostať pokope a pomáhať si. My sme tvoja rodina, či chceš alebo nechceš! Čo ti tu teda chýba?“ pozrel sa na ňu prosebným pohľadom a načiahol sa za jej rukou. Nina stála ako kus ľadu a civela do okna. Nadýchla sa a chcela odpovedať, ale zrazu sa jej do očí nahrnuli slzy. Nemôže. Nepochopili by to. Žijú, ako vedia. Tak čo jej tu doma, medzi najbližšími, môže chýbať? Žeby všetko?
Niekedy môže útek z domu spustiť lavínu nepredvídateľných udalostí a sny o ružovej budúcnosti sa zmenia na prežívanie. A niekedy treba odísť ďaleko, aby sme zistili, že jediné, z čoho máme strach, je strach sám.
Jednoducho, srdce má naozaj vlastnú hlavu a nedá si rozkazovať. Preto je dôležité načúvať mu a nechať sa viesť tým správnym smerom…
Príbeh Niny a Lívie sa odohráva vo Veľkej Británii, Rusku, Lotyšsku a na Ukrajine.
Spája ich neľahký osud „sťahovavých vtákov“, zložité vzťahy s mužmi, tajomstvá a šokujúce odhalenia, odlúčenie od detí, smútok za domovom, ale aj odvaha nových začiatkov. Na kľukatej ceste za naplnením vlastných túžob napokon obidve dospejú k poznaniu, že šťastie nie je o mieste na mape a domov je všade tam, kde máme srdce.
Začínam šípiť, že tu niečo nesedí. Žila som doteraz v tme a sladkej nevedomosti? Čím menej vieš, tým je to pre teba lepšie. Takto neraz Andy žartoval, keď som ho zasypala otázkami o jeho práci. Potom ma objal a krúžil so mnou po izbe v rytme valčíka, svet sa krútil a ja som už nechcela nič viac. Hlúpa, naivná a zasnená, obklopená dostatkom všetkého, čo si môže žena priať. Alebo som bola príliš pohodlná, aby som prenikla hlbšie do jadra veci, k Andymu, do jeho sveta? Prijala som ho s jeho anglickou mentalitou a naučila som sa byť taká aj k vlastným deťom: povrchná. Radšej sa nepýtaj, svet sa predsa tak krásne krúti…
Keď som začula pred hodinou Sorbonovo čudné kňučanie, nasledované tichým šramotom na dvore, srdce mi začalo biť o čosi rýchlejšie. Ležala som v posteli, v tmavej izbe, po uši prikrytá hrubým paplónom a s hrôzou som si uvedomila, že počujem kroky. Tiché a opatrné, aby sa nikto nezobudil.
