Lifestyle

Všetka vaša unáhlenosť sa aj tak skončí v hrobe

uponáhľaná

Prečo sa, prosím vás, stále niekam ponáhľate? Kam tá všetka unáhlenosť ľudí vedie? Aj tak je cieľ pre každého z nás rovnaký, a to nie som pesimista. Smrť a hrob. Len sa choďte sem-tam pozrieť na cintorín, aby ste mi verili. Aj vás raz čaká podobný osud a nik na Zemi sa mu ešte nevyhol.

Nedávno som na cestách zažil taký zmätok, že som si pripadal ako v zrýchlenom mravenisku. Všetci sa na seba tlačili, trúbili, prudko zrýchľovali a potom náhle brzdili. A prečo? Prečo sa to všetko deje? Keby za tým zhonom bolo niečo pozitívne, ale väčšina tých uponáhľaných ľudí si aj tak doma sadne k televízii a prefláka tam celý večer alebo prepadne inej nedôležitej aktivite.

Večné ponáhľanie sa ničomu nepomôže
Takmer denne pozorujem, ako sa na mňa zozadu tlačí niekto svojím autom, a cítim tú jeho uponáhľanosť v hlave. „Tak choď, ty slimák, zaber!“ V duchu si vravím: „Kam sa tak ženieš? Aby si bol doma včas na správy? Aby si zhltol, čo ti drahá polovička uvarila, pomaznal sa s deťmi? Kam ťa tie usporené dve minúty dovedú?“ Ak svoje náhlenie budete merať, ušetríte na ceste domov aj tak len dve až tri minúty, a môžete pritom svietiť diaľkovými svetlami na všetkých.

Ako vidno, nepoučiteľní ľudia žijú stále v domnienke, že to ponáhľanie im v živote ušetrí dôležitý čas. A tak podobne ako včely opúšťajú každý deň svoj úľ a celý deň lietajú, aby potom odpadli vyčerpaní a umreli. Uponáhľaná doba! Kam sa všetci stále tak ženieme? Čo keby sme sa zastavili a uvedomili si, že ten nekonečný zhon a naháňanie sa nás nikam neprivedú?

Aj tak to ide stále dokola. Zobudiť sa, oholiť, nalíčiť, ísť do práce, z práce, nakúpiť, navariť, umyť sa – zas a zas, každý deň. Keď sa na svoj denný beh pozriete „zvrchu“, zistíte, že všetka vaša činnosť spočíva v zarábaní peňazí pre iných, na dane, na jedlo, na nájom, na dovolenky. Driete a ponáhľate sa väčšinu svojho času od víkendu po víkend, potom rýchlo ten týždeň dovolenky – a potom znova. Do toho vychovávate deti, splácate hypotéku, priberáte, zdravotne chradnete, pretože na regeneráciu už zväčša nie je čas.

Čo takto zastaviť sa na chvíľu? Na chvíľku – a uvedomiť si, prečo vlastne žijem. Prečo tu vlastne som, aký je zmysel môjho bytia? Nie je načase povzniesť sa trochu vyššie a uvedomiť si to najdôležitejšie v živote? Na konci bude smrť, tak kam sa ponáhľať, stresovať, kam utekať a naháňať sa? Čo vy na to?

Vystopoval som pre vás, pri čom uponáhľaní ľudia strácajú najviac času:
Pri televízii.
Pri hádkach, ktoré aj tak nič nevyriešia.
Vysvetľovaním vecí, ktoré aj tak nikto nechápe a ani nechce chápať.
V krčme zbytočnými rečami, ktoré nič neznamenajú.
Na neefektívnych poradách, počúvaním týrania kolegov, ktoré nikam nevedie. 

Tu sú najväčšie „poháňače“ do ponáhľania sa, ktoré produkuje náš mozog:
Choď rýchlejšie! Rob rýchlejšie! Mal by si toho stihnúť viac! Život ti uteká! To nestihneš! Iní ľudia sú rýchlejší! Sú lepší! Musím to ukázať ostatným! Musím vyhrať! Som nanič! Som pomalý.

Tak sa, prosím, dnes na chvíľku zastavte. Vyjdite na vyššie poschodia a pozrite sa na svoj život z výšky. Navštívte nejaký ten cintorín a porozmýšľajte. Keď to neurobíte teraz, jedného dňa sa vás na to mozog aj tak opýta – ale vtedy už bude neskoro čokoľvek meniť.

Autor: Aleš Kalina, kouč

uponáhľaní

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top