Veronika Savarijová : Neskromná nádej

Vydavateľstvo Motýľ predstavuje novú knihu, ktorrá svojou témou určite zaujme hlavne ženy, svojím aktuálnym pohľadom do problémov jednej z nás.

Tvrdohlavá lekárka Klára musí stáť až pred hrozbou vážnej diagnózy, aby spochybnila smer svojej životnej cesty. Zo strachu pred utrpením sa vyberie hľadať alternatívne postupy liečby a postupne nimi prestáva opovrhovať.

Keď nečakane nájde lásku u čudesného kolegu – Samuela, začína hľadať odpovede vo vlastnom vnútri. Pomaly pred ním odkrýva svoju minulosť a komplikované rodinné vzťahy, zatiaľ čo Samuel sa jej snaží všemožne pomôcť prekonať ochorenie. Zároveň sa sám priznáva so životnými úskaliami, ktoré mu nedovolia napredovať a byť šťastným.

Spoločne zisťujú, že cesta k vyliečeniu a k spokojnému životu sa opiera o slobodu a skutočné pocity voči sebe samému. Do poslednej chvíle netušia, kto komu vlastne zachraňuje život.

Úryvok z knihy:

Umierajúci nás pozdvihnú do nepoznaných sfér.

Babička vyriekla na smrteľnej posteli mnoho múdrostí, no táto sa jej vydarila najlepšie. Keď mi zvráskavenou rukou prikryla oči a zašepkala, že vždy musím dobre počúvať, pretože uši majú priame spojenie so srdcom, od strachu som takmer prestala dýchať. Nikdy som tomu veľmi neverila, no znelo to veľmi presvedčivo.

„Nechápem, prečo si mal desať minút položenú hlavu na koľajnici,“ odtrhnem list z rozkvitnutej lipy a zamračene sa pozriem na Petra. „To robia iba blázni.“

„Chcel som vedieť, čo cítiš, keď sa chystáš zabiť týmto spôsobom,“ vysvetlí mi chladným hlasom, upraví si rozstrapatený chvost a naslinenou dlaňou si uhladí vlasy za ucho. Nikdy nepremešká príležitosť upozorniť na nezvyčajný štýl, ktorý dokonale odráža jeho flegmatickú povahu. „Škoda, že ma vyrušili policajti, pretože to bola ideálna noc na experimenty. Hoci uznávam, že to bolo dosť nepohodlné.“

Neviem, či je väčšie bláznovstvo čosi také vysloviť, alebo sa nad tým pobavene zamyslieť. „Chceš povedať, že otráviť sa tabletkami s paracetamolom je lepší nápad?“ spýtam sa podráždene.

„Isteže. Aj keď ich do seba musíš napchať veľmi veľa, aby ti zlyhala pečeň.“

„Chápem, že tvoj štrnásťročný žalúdok toľkú nálož neuniesol, no je škoda, že ti to nepribrzdilo aj mozog.“

„Klára, ty si taká úžasná,“ pohodí ironicky hlavou. „Len škoda, že si nikdy nemala pochopenie pre ľudí.“

Peter sa rozvalí na čerstvo pokosený trávnik. Košickým mestským parkom sa nesie psí brechot a kvílenie aprílového vetra, ktorý udiera do zelených listov vysokých stromov. Počujem ich šum, pripomínajú mi nekonečné večery, keď sme sa ešte ako deti s Petrom opierali o mohutné kmene gaštanov a skúšali, ako dlho sa nám pri pohľade na ich vetvy nezakrúti hlava.

Netrpezlivo sa pozriem na hodinky a čupnem si vedľa neho. „Mávam zvláštne sny…“

„No a?“

„Bojím sa, Peter. Sníva sa mi o Kity, o bielej holubici, nedokážem sa sústrediť na prácu…“

Peter otvorí oči a chladne sa na mňa zadíva. „No prečo si prišla za mnou? Nikdy si neverila mojim praktikám.“

„Nechcem, aby si na mne skúšal svoje praktiky! Chcem sa s tebou porozprávať ako s priateľom. Niekomu sa zveriť…“

„To je predsa práca pre psychológa,“ preruší ma ľahostajne. „Mimochodom, ešte pred týždňom si sedela v mojom byte a kričala si, že zabíjam ľudí a bránim im vyliečiť sa. A teraz ma prosíš o pomoc?“

„Prosím ťa, buď aspoň chvíľu normálny, vypočuj ma a poraď mi.“

Peter sa posadí a uprie na mňa modré oči. Sú ako oceán; tajomné a hlboké, takmer neznesiem ich pohľad. „Viem priveľa o tvojich problémoch, pacientoch, rodine. Nemôžem ti povedať svoj názor bez toho, aby som sa opieral o svoje duchovné presvedčenie.“

Mlčím a nervózne vytrhnem kusy trávy. S Petrom sme boli od detstva najlepší priatelia, no v poslednom čase sa mi neustále otáča chrbtom.

„Prečo znova spájaš onkologických pacientov s mojimi problémami?“

„Pretože tvoji pacienti trpia rakovinou z rovnakého dôvodu ako ty trpíš hrôzostrašnými snami.“

Zhlboka sa nadýchnem. Rozpína sa mi hrudník, až mám pocit, že v ňom nemám žiadne pľúca ani srdce, len prázdnotu.

Nemá to zmysel.

Tak ako som nemala najmenšiu šancu presvedčiť Petra, aby skončil so svojím šarlatánstvom a začal onkologických pacientov posielať do nemocnice, nedokážem ho obmäkčiť ani teraz. Už dávno sa so mnou nedokáže rozprávať ako človek, ktorý vie o mne všetko. A moja dôvera odchádza rovnako rýchlo ako naše priateľstvo.

Vstanem, upravím si sako na pleciach a bez rozlúčky opustím park.

Zaplaví ma zlosť. Ako to, že ľudia dokážu byť takí slepí?!

Vytiahnem si z vrecka mobil a spamäti vytočím telefónne číslo.

Ešte je skoro ísť domov.