Ťažký život s hypochondrom

Život s hypochondrom

Chodia okolo nás a ticho trpia. Ich lekárska dokumentácia je čoraz objemnejšia, ale chýba v nej to podstatné. Nález. Majú bolesti a pocit, že im nikto nerozumie a ani rozumieť nechce. Nik im neverí.

Marta je jednou z nich. Odkedy nastúpila po materskej do banky, ticho trpí. Hneď po škole sa dostala na pozíciu, kde zarobí trikrát toľko ako jej rodičia pred dôchodkom. V porovnaní s nimi si však pripadá ako troska bez štipky energie. Má pocit, že nič nefunguje ako predtým.

Už vstávanie je plné hrozných obáv. Umýva si zuby pred zrkadlom a diagnostikuje sa. Pokožka je bledá, napätá ako pri ochorení obličiek. Vlasy sú bez lesku. Nie je to prejav vážnej poruchy látkovej výmeny? Čo znamenajú tie biele škvrny? Strata pigmentu? A čo oči? Nie sú žltšie ako  včera? Do diára si zaznačí poznámku – pečeňové testy. Ešte cestou do práce si v aute niekoľkokrát ohmatáva lymfatické uzliny. Až do poludňajšej prestávky je naplno vyťažená a takmer fit. Potom to zase prichádza.

Nadštandartná preventívna prehliadka dopadla vynikajúco. „Prečo sa mi však trasú ruky, mám zažívacie problémy a neustále migrény?,“ pýta sa Marta.

Zábava pre okolie
Z ľudí nahovárajúcich si rôzne choroby má okolie zábavu. Iba im samotným vôbec nie je do smiechu. Ich obavy zo smrti sú vo večnej pohotovosti. Strach z choroby ich zväzuje ako pancier, cez ktorý neprenikne nič – žiaden rozumný argument. Dokonca aj po oslobodzujúcej lekárskej diagnóze ich často prepadne myšlienka, že aj lekári sú len ľudia a môžu sa mýliť. Všade sa predsa píše, aké sú rontgenové prístroje zastaralé a že ani snímka z cétečka nemusí vždy nádor odhaliť. Prípadov, kedy sa zamenili krvné či iné testy je tiež habadej.

Marta má len 26 rokov, ale pocit, že každý jej vnútorný orgán je malígny, je stále nástojčivejší. „Neustále mi hučí v ušiach a cítim tlak v hlave. Moje problémy začali zrejme po prechodenej chrípke. Nemohla  som sa dať vypísať, lebo sme mali veľa roboty. Možno je to však vážnejšie, áno, som skoro presvedčená, že mám nádor. Neurologické vyšetrenia sú vraj v norme. Ale ako to môže lekárka vedieť, keď ma neposlala na cétečko?“ pýta sa nešťastná Marta.

Vinník je stres
Lekári, ktorí mali tú česť stretnúť sa s hypochondrickou poruchou,  tvrdia, že neexistuje komplikovanejšia choroba, ako je práve tá vymyslená. Základom hypochondrie sú špecifické psychické poruchy, ktoré si vyberú za cieľ určitý vnútorný orgán a vedú k vzniku subjektívnych príznakov, ktoré sú niečím ako bolesťou bez rany. Hypochonder môže mať srdce zdravé ako zvon, ale aj napriek tomu je presvedčený, že ho práve postihol infarkt. Pritom naozaj pociťuje typické symptómy, sprevádzajúce infarkt – bolesť vystreľujúcu do ramena, tlak v hrudníku a studený pot. Tieto príznaky však u neho nevyvoláva infarkt, ale poruchy vegetatívneho nervového systému riadeného podvedomím. Môžu byť aj dôsledkom chronického stresu, preťaženia alebo nedostatku spánku.

Vymyslené choroba
Zatiaľ sa nepodarilo zistiť, čo všetko sa ukrýva za tými sústavnými obavami z choroby a smrti. Hypotéz je viacero – psychológovia hovoria o vyhýbaní sa konfliktom, o narcistickej poruche osobnosti, o neuróze strachu získanej v rannom detstve, o podvedomej túžbe po prejavoch náklonnosti. Symbolickým volaním o pomoc je aj tak všetko, čo nemá žiadne hmatateľné príčiny. Jedna z hypotéz tvrdí, že u hypochondrov nie sú v rovnováhe tzv. výrobcovia paniky – ich mozog produkuje buď príliš veľa výrobcov paniky alebo príliš málo ich brzdičov. A tak chodia od jedného lekára k druhému a podrobujú sa stále novým a novým vyšetreniam. Potom príde tá chvíľa, kedy lekár rezignuje a pošle pacienta za psychológom alebo psychiatrom ako ťažký psychosomatický prípad. Ani títo odborníci na dušu však nemusia byť a nebývajú vždy úspešní.

Dlhá liečba
Liečiť ľudí s touto chorobou je ťažké. Väčšinou je ľahšie vyliečiť žalúdočné vredy niekomu, kto ich naozaj má, ako zbaviť problémov niekoho, kto si len myslí, že ich má.

Hypochondria je psychická porucha, pri ktorej pacient musí vyhľadať odbornú pomoc. Trpiaci hypochondrickou poruchou má porušené prežívanie a hodnotenie svojho zdravia.  Vyskytuje sa rovnako u žien ako u mužov, niektoré výskumy hovoria o častejšom náleze u silnejšieho pohlavia. Takmer bez výnimky sa objavuje až v dospelosti. Prvý raz sa prejavuje do päťdesiatky, neskôr len výnimočne. Ak máte v okolí hypochondra, treba mu citlivo navrhnúť návštevu lekára, ktorý sa zaoberá psychosomatickými chorobami alebo psychoterapeuta.

Hypochondri nie sú simulanti
Pozor, hypochonder nie je to isté čo simulant. Simulant vie, že mu nič nie je. Svoje problémy predvádza, aby získal nejakú výhodu. Hypochonder skutočne trpí, ako by bol naozaj chorý. Svoje problémy si nevymýšľa. Je to nešťastný človek, ktorý nedokáže vyhodnotiť signály, ktoré mu jeho telo dáva. Najviac hypochondrov je vraj medzi mužmi. Podľa štatistík žijú hypochondri dlhšie ako ostatní ľudia – sú takmer stále pod dohľadom lekárov.