Tanec je prirodzený pohyb ktorého sme schopní všetci bez rozdielov pohlaví. Je to cesta, ktorou môžeme vyjadriť svoje pocity a emócie. Je to prirodzený spôsob, ktorým sa dostávame do hĺbky svojej duše a môžeme tak spoznávať svoju osobnosť. Podľa toho, či sme schopní hýbaťsa prirodzene a spontánne, alebo nám vyjadrenie našich emócií prostredníctvom pohybu a tanca ide trochu ťažšie, a narážame pritom na svoje hranice a obmedzenia.Aj o tom je aj naša osobnosť.
Môžeme byť veľmi spontánni a prispôsoboví. No môžeme mať vo svojom vnútri aj prekážky a obmedzenia, ktoré sú viditeľné aj navonok.Tanečná terapeutka Eva Weissman z Freiburgu prirovnáva tanec k ceste životom.
Naša životná cesta má svoj smer, no tak isto má zákruty. Niekedy na nej môžeme naraziť na prekážky, ktoré sa snažíme zdolať, niekedy sa nám to darí, inokedy to ide ťažšie.
Tanec a každý náš nový objavený pohyb tela, ktorý sa snažíme pri tanci nechať spontánne rozvinúť a následujeme ho, nás môže priviesť k objaveniu nielen nového pohybu, ale aj k objaveniu novej vlastnosti a schopnosti našej osobnosti. Prostredníctvom nájdeného nového pohybu pri tanci, sa z tých menej flexibilných a ťažších zlozvykov a naučených stereotypných pohybov, ktoré nás môžu v živote aj obmedzovať, môžeme naučíť nachádzať nové pohyby a nový smer a novú cetu sebavyjadrenia. Po tej môžeme vo svojom živote kráčať ďalej, a tak sa môžeme učiť novému smeru a objavovať nové a prirodzené vlastnosti našej osobnosti.
Môžeme sa tak zbavovať strereotypov a vnútorných emočných blokov.
Žijeme vo svete povinností. Vo svete zvykov, návykov, a takisto zlozvykov.
Malé dieťa je priroddzené a spontánne. V útlom veku sa riadi svojimi potrebami, ktoré sa mu snažia rodičia plniť, no neskôr ich začínajú regulovať a riadiť. Dieťa pri svojom prejave prirodzene gestikuluje a rozpráva to čo cíti, čo potrebuje. Dieťa nevie klamať. Nevie sa pretvarovať. Nevie sa prirodzene správať podľa pravidiel.
Výchovou a vonkajšími vpylvmi prostredia a vplyvom spoločnosti formujeme správanie nášho dieťaťa a formujeme tak aj jeho osobnosť.
Dospelý člověk sa správa nie iba podľa toho aký je vo svojej podstate osobnosti, no tak isto podľa toho, ako ho rodičia vychovali, podľa toho aké má vzdelanie a aké povolanie vykonáva.
Častokrát sa dospievaním vzďaľujeme od svojej prirodzenej osobonosti a inštinktov tým, že obdobie vzdelávania a pracovných povinností a návykov sa väčšinou spája s rozvojom rozumových schopností, sme podporovaní k regulácii svojho správania, k ovládaniu svojich pocitov a emócií.
Nie vo všetkých povolaniach a v živote, je oceňované a žiadúce riadiť sa svojimi citmi a emóciami.
Emócie sa častokrát považujú za prejav slabosti a neschopnosti. Niekedy je nevhodné ich používať a riadiť sa nimi nielen v práci, ale aj v osobnom živote.
Okrem povolaní, ktoré sú zamerané na umenie alebo medziľudské vzťahy, v povolaniach, ktoré vyžadujú od nás výkon a vyzdvyhujú dôležitosť racionálneho myslenia a rozumových schopností, sa emóie necenia. Ba priam sú nevhodné. Pritom ale nehovoríme o nekontrolovaných afektovaných emóciách a stavoch, ale o prirodzenej ceste vyjadrovania naších emócií spontánne a slobodne v prirodzenej a pre ne primeranej miere.
Pokiaľ si dovolíme sa smiať, hnevať sa a plakať prirodzene, nie sú naše emócie potláčané a prejavujú sa v primeranej forme vzhľadom k situácii, ktorá ich vyvolala.
Ak sa ich však učíme riadiť a kontrolovať, prejavia sa neprimerane silne v situácii, ktorá na to nemusí byť vhodná.
Prirodzene vyjadrovať emócie nás nikto neučí. Je to celožiovotný proces sebapoznávania a hľadania, ku ktorému máme aj nemáme čas a priestor.
Sebe a svojmu duševnému aj fyzickému zdraviu nedávame vždy takú hodnotu a dôležitosť, akú si zaslúži. Až vtedy, keď nám začne zlyhávať a spôsobovať nám problémy, sme nútení si viac všímať seba a svoju dušu.To čo nám chce povedať, ako sa cíti, keď nás bolí už aj celé telo.
Fyzické choroby z psychologického hľadiska však považujeme za dôsledok dlhodobo pôsobiacich vnútorných konfliktov a nespokojností, nenapĺňaných potrieb, nevypočutých pocitov a nevyjadrených emócií, dlhodobým pôsobením stresov.
A preto spôsob, ktorým môžeme podporiť vyjadrenie našich emócií je napríklad pohyb a umenie. Pretože naše telo a jeho prirodzená aktivita nás odpúta od neustáleho rozmýšľania a myšlienok, a tak sme schopní viac cítiť samých seba a to, čo vo svojom vnútri cítime, čo potrebujeme.
Naše emócie nemajú svoje miesto v hlave. Ale cítime ich v tele. A telo je oproti hlave oveľa väčšia časť z nás, ktorá je rovnako dôležitá, tak, ako hlava a preto sú naše pocity a emócie v porovnaní s rozumovymi schopnosťami a myslením na rovanekej úrovni.
Športom alebo tancom telo nielen rozhýbeme, ale aj uvoľňujeme všetky nahromadené emočné bloky v ňom, ktoré sa v podobe stuhnutých častí alebo bolesťou svalov, prípadne jednotlivých častí tela, ako napríklad bolesťou hlavy, chrbta a krížov, prejavujú navonok.
Môže nám pritom pomôcť aj masáž, kedy opäť venujeme trochu viac pozornosti a citu svojmu telu.
Od myšleinok a neustáleho premýšlania nás oslobodí aj akékoľvek umenie.
Či už začneme maľovať, spievať, písať alebo tancovať.
Každý z nás máme svoju cestu vyjadrenia svojich pocitov a emócií, ktoré vo veľkej miere prispievajú k psychohygiene a k duševnému zdraviu.
Umelecká činnosť, ručné práce a tanec je obzvlášť dôležitý pre ženy, pretože rozvíja ženskú kreativitu, intuíciu a emocionálne cítenie, ktoré je pre ženy obzvlášť prirodzené a dôležité.
Emócie nás podporujú v ženskej sile a sú súčasťou ženskej identity.
To, že ako ženy môžeme byť aj matkami a emocionalita je naša silná a prirodzená stránka osobnosti je dôležité, aby sme ju v sebe prijímali a nie odmietali, aby sme ju podporovali, a tak rozvíjali svoje ženské a intuitívne myslenie.
Muži sú viac racionálnejší. Dominantnou časťou ich tela je hlava.
A preto vo víre povinností a myslenia je pre nich dôležité tak isto uvoľnenie.
Napríklad šport , súťaživé a kolektívne športy, kde sa môžu podporovať vo svojej mužskosti a sile. V kolektíve mužov tak môžu muži cítiť viac svoju mužskú energiu a silu a podporovať tak rozvíjanie svojich mužských vlastností.
Prepojením ženského a mužského princípu, ktorý je v každom z nás, a tak aj udržiavanie mužskej a ženskej časti v sebe v rovnováhe napomáhame duševnému aj telesnému zdraviu.
Muž a žena sú dva pritiklady, ktoré sa vzájomne priťahujú a dopľňaju.
Bez dualíty muža a ženy, mužského a ženského princípu, dobra a zla, neexistuje život.
Každá čas v nás – emócie aj rozum, majú rovnakú hodnotu a dôležitosť.
Muž bez ženských emócií a ženskej nehy, nedokáže precítiť v sebe svoju emocionalitu naplno a cítiť sa ako muž atraktívny, aktívny a prijímaný.
Žena bez mužského princípu v spojení rozumu a rozvahy, mužskej aktivity a ochrany, nevie precítiť seba ako ženu vo svojej zraniteľnosti, jemnosti a cítiť sa príťažlivá jako žena.
Oba symboly mužského a ženského princípu sa vzájomne dopľňajú.
Žena je trpezlivá, prijímajúca, poskytuje priestor a bezpečie.
Muž zvonka rodinu ochraňuje, je aktívny a dáva vonkajšie hranice priestoru v ktorom sa môžu cítiť deti bezpečne milované.
Bez duality a jednoty mužského a ženského princípu v nás neexistujeme.
Vypracovala: Mgr. Denisa Maderová
psychologička a absolventka dlhodobého psychoterapeutického výcviku v Parahe,
so zameraním na prácu s telom – Biodynamická psychoterapia.
Absolventka dlhodobejších workshopov v tanečnej psychoterapii a procesorientovanej psyhológie u Evy Weissman z Freiburgu.
