Sviatky sú už tu. Skončilo sa naháňanie a začíname si ich užívať. Dúfajme že v kruhu rodiny a v zdraví a s úsmevom na tvári! Prajem to všetkým, lebo všetci to potrebujeme! Potrebujeme cítiť dobro a lásku a mnoho rozprávok, lebo tam dobro vždy zvíťazí! A to je fajn!
Dostala sa mi do rúk báseň od Daniela Heviera a zasiahla to malé citlivé miestečko, ktoré všetci máme vedľa srdiečka, a tak vám ju venujem, aby aj vám rozozvučala túto citlivú strunku!
Krásne a požehnané sviatky vám prajem z celého srdca!
Daniel HEVIER: VIANOČNÁ POŠTA
Vypukli znovu Vianoce. Tak, ako roky predtým.
Uchmatnúť každý niečo chce, niečo, čo práve letí.
Krikľavé pestré reklamy z výkladov kričia všade
a štucháme sa lakťami pri predbiehaní v rade.
Týždne sme zlostní na seba a potom dobrí dva dni,
nikomu nič viac netreba a nikto nie je hladný.
(„Tí ktorým sa nič neušlo, si za to môžu sami!“)
Pred sebou máme hrubé sklo, dosýta napráskaní.
Stále tú istú koledu nám hrajú na volkmenoch,
a lepkaví sme od medu, hľadíme nasrdeno.
Píšem vám deti,
ako som ušiel od takých Vianoc
a šiel som len tak za nosom – už stmievalo sa na noc.
Tam som ho stretol zakrátko, za mestom – toho chlapca,
ba skôr to bolo chlapčiatko. Iba tak prechádzal sa.
Tak som sa ho tam opýtal: Ty si sa chlapče stratil?
Chvíľu tam mlčky iba stál, potom sa spýtal: A ty?
Nikomu som sa nestratil, ja iba hľadám ľudí.
Stálo ma to už veľa síl, ako tu svetom blúdim.
Hovorím: Nikto nemá čas na čiesi cudzie decká.
A chlapček: A čo chcete nájsť? Iba mať plné vrecká?
Veď meníte sa na škrečkov a vravíte si: Hrab si!
Hľadáte teplé miestečko, mlátite všetkých slabších…
Potom si ešte povzdychol: A nepoznáte sníčky
a zabudli ste na ticho, na hviezdy, na studničky,
nemáte nebo nad hlavou, len nebá obrazoviek,
až za náramnou diaľavou občas sa mihne človek.
Kto ešte smúti za vločkou, ktorá sa o zem udrie…?
Vravím mu: Počkaj kamoško, máš reči veľmi múdre.
Náš svet je komplikovaný, všetko sa zamotáva
a všade striehnu oplani – utŕžiš zľava, sprava…
Si dobrý? Vyjdeš na sucho. Dobráci vyšli z módy.
Tým ujde sa len zaucho. Tak to na svete chodí.
Na únosy a strieľačky hrajú sa krpci v jasliach,
fajčia vari už prváčky. A radosť? Tá už zhasla.
Teraz som bol ja dojatý. Prišlo mi ľúto seba.
Chlapček ma schoval v objatí, aby som sa viac nebál.
Veď preto chodia Vianoce. U dobrých zvonia, u zlých,
to, čo sa občas zamoce, nech sa viac nezauzlí.
Vyzvedám jeho priezvisko. Pýtam sa: Chlapče, kto si?
A on mi na to: Ježiško.
A zmizol v hĺbke noci.