Na svojom konte má niekoľko zaujímavých kníh. Tú, zatiaľ ostatnú, s názvom Bosí sme prišli na svet, predstaví v najbližších dňoch v rámci Bibliotéky. Skvelá autorka sa stala súčasťou projektu Ži vo mne, ktorý prináša príbehy a niekedy ani nie ich priame, ale poviedky inšpirované ľuďmi, ktorí majú transplantovaný orgán. Pri príležitosti uvedenia knihy, sme si so sympatickou Silviou pohovorili nielen o poviedke.
Aká je vaša cesta do knihy poviedok Ži vo mne?
Myslím, že Silvester Lavrík tušil čo mám za sebou – klinickú smrť – a myslel si, že v tom bude dostatok empatie vo mne voči pacientom a je to naozaj tak, nemýlil sa. Bola som oslovená na začiatku, keď boli ešte voľné všetky príbehy. Ivana, ktorý mal chorú pečeň, som si vybrala preto, že v jednej vete napísal, že hneval som sa, že lekári si mysleli, že drogujem. Niečo mi na ňom bolo veľmi sympatické, napokon som zistila, že je to veľký bojovník. Teraz má 36 rokov a transplantáciu pečene podstúpil pred šiestimi rokmi. Vtedy nemal deti, hoci bol ženatý a celý život bol chorý, stav zdravia pozná až teraz.
Aj ste sa stretli?
Mali sme sa, ale ja som nemohla, keď on mohol, tak sme si telefonovali a mala som jedinú podmienku, že to neodovzdám, kým si to neprečíta a nebude s tým súhlasiť. Samozrejme sme mali zmeniť mená, ale Ivan mi zavolal, že chce, aby sa hrdina v mojej poviedke volal Ivan.
Čo nám prezradíte o tej poviedke?
Ide o chlapca jedináčika, ktorý ma celý život milujúcu matku, skvelú prácu, len stále bol slabší a slabší. Veľa sme sa rozprávali a pýtala som sa ho, či vôbec vie od koho má pečeň, on že tuší. Naše rozhovory nás doviedli do istého bodu ľudskosti, kde sme sa stretli a obaja sme vďační, že žijeme.
Ako prišlo k tomu, že ho napokon zaradili do plánu transplantácie, podarilo sa mu presvedčiť lekárov, že nepije, nedroguje, ale že je naozaj chorý?
Spomínala som, že neustále bol chorý, keď mal osemnásť presunuli ho k endokrinologičke pre dospelých, ktorá zistila, že mal neliečenú Crohnovu chorobu, tá napadla žlčovody a tak ďalej, až mu to zničilo pečeň.
Spomenuli ste, že Ivan tuší od koho má pečeň, poznáte príbeh darcu a môžete ho zverejniť?
V poviedke je to napísané, bola to autonehoda.
Okrem poviedky aktuálne predstavujete čitateľom aj svoju novú knihu , predstavte ju aj nám…
Má názov Bosí sme prišli na svet a je zvláštna tým, že sama ju považujem za trochu inú. Keď som ju dopísala, premkol ma zvláštny pocit, že touto knihou sa posúvam niekam inam a dokonca je možné, že prídem o isté čitateľské publikum. Zároveň viem, že sa dostanem k ďalšiemu. Rozhodla som sa nepodliezať vkus čitateľov, ale ísť si za tým, čo chcem, čo cítim. V knihe píšem o chlapovi, ktorý prevádzal ľudí zadarmo cez jazero a trochu ho vnímam ako symbol. Symbol smrti, symbol svedomia, čo možno nie každý nájde v tej knihe, ale ja ho tak vnímam.
Prečo predpokladáte, že stratíte čitateľov, máte pocit, že očakávajú od vás tie isté témy?
Niektorí ľudia to budú vnímať ako nudu, ale ja to chápem ako trpezlivosť, lebo osud nás chce doviesť k trpezlivosti.
Už máte niečo v hlave a bude to zase nejaký únik?
Jedno dopíšem a ďalšie začnem, už mám rozpísané niečo nové ale ešte neviem o čom to bude… ja totiž píšem a čítam to až na druhý deň. 🙂
Zdroj: Anna Olvecká