Vzťahy

Prečo tak radi plánujeme?

plánovanie

Poznám ľudí, ktorí bez plánovania neurobia ani krok. Plánujú si nielen prácu, ale aj voľný čas. V kalendári sa im objavujú pridelené časové úseky na saunovanie, čítanie časopisov, beh aj posedenie pri pive. Majú rozplánované celé týždne a mesiace tak, aby im náhodou neutieklo niečo dôležité. Ich život je jeden veľký plán. Kde sa tento návyk vzal? Prečo sa tým ľudia zaoberajú? Prečo niekto žije ukotvený vo svojich plánoch a iný, hoci neplánuje nič, žije tiež?

Po odpoveď musím ísť do raného veku. Ako malé deti nemáme žiadnu potrebu plánovať. Jednoducho žijeme svoj život a robíme, čo nás baví. Pre mozog sú to nádherné chvíle. Prežíva nadšenie na každom kroku, všetko je nové, zaujímavé, vzrušujúce. Ako deti sa máme dobre, netušíme o nepríjemnostiach dospelých. Až do chvíle, keď nám nepríjemnosti začnú robiť rodičia, ktorí nás okradnú o pekné zážitky. Dostaneme sa tak do nepríjemnej zóny, keď nám mozog začne prvýkrát hlásiť „nie, nie, toto nechcem“. Práve v týchto chvíľach začneme premýšľať o tom, ako by sme sa čo najrýchlejšie vrátili tam, kde nám bolo dobre.

Ako také premýšľanie prebieha? Začíname plánovať: „Ako dosiahnem, že sa opäť dostanem na pieskovisko?“ „Ako to urobiť, aby som získal tú žuvačku?“ „Ako to urobím, aby som sa mohol s chlapcami bicyklovať?“ „Ako to urobím, aby som získal to autíčko z výkladu?“ a podobne.

Tresty a šialené domáce väzenie
K ďalším premyslenejším plánovacím akciám dochádza, keď dostaneme trest. Napríklad domáce väzenie. Zrazu nemôžeme ísť medzi svojich a sedíme doma. Čo produkuje mozog? „Ako to urobiť, aby som sa zase cítil dobre?“ „Čo budem robiť, aby som sa doma neutrápil na smrť?“ A hľa, máme na svete prvé náznaky plánovacej kazajky.

Sám som to poznal na vlastnej koži, keď som ako malý chlapec od matky dostával jedno domáce väzenie za druhým, a až dnes vidím, aký som majster v plánovaní. Postupne si od toho odvykám, ale poviem vám – nie je to žiadna slasť. Môj mozog sa tak naučil doslova plánovať každý krok, že som nebol schopný odviazať sa a užívať si život len tak. Mozog mi hlásil, že musím naplánovať dokonca aj svoj voľný čas, aby som mal dostatok zaujímavých aktivít do zásoby a stihol si ich všetky užiť.

A prečo mi to hlásil? Pretože som ako chalan stále musel sedieť doma, a keď som sa konečne dostal von, musel som si všetko rýchlo odžiť dovtedy, kým prišiel ďalší trest. Zákazy sú v mnohých domácnostiach normálnou praxou. Nepoučení rodičia trestajú svojich milovaných všetkým možným, a ani netušia, ako ničia ich zatiaľ čistý mozog.

Sú u vás doma tresty na každodennom poriadku?
U nás doma boli tresty na každodennom poriadku. Dokonca mi ešte v šestnástich rokoch zakázali ísť na týždenný výlet so školou a musel som celý týždeň chodiť do susednej triedy! A prečo? Lebo som sa z rande vrátil o 90 minút neskôr.

Dnešní mladí by sa mi asi vysmiali, ale naozaj to bolo tak. Spolužiaci mi po návrate priniesli peknú fotografiu. Dva metre vysoký komín z umelých pohárov od piva, ktoré tam vypili spolu s triednym profesorom. Ja som si vypíjal akurát tak trest od rodičov. Možno sa spýtate, prečo som sa nevzoprel a nešiel si už v tom veku po svojom. Bol som predsa poslušný syn, ktorý ctil otca svojho i matku svoju, nie? No a prečo poslušný syn dostával také kruté tresty? To neviem dodnes.

Majster vo svojom plánovaní pred väzením
V dôsledku toho sa však stalo, že som sa naučil plánovať svoj čas tak dokonale, aby som sa ochránil pred bolesťou z domácej basy. Stal som sa sám sebe väzňom a s hrôzou som si neskôr uvedomil, že hoci som už mimo dosahu rodičovských trestov, trestám sa sám prehnanými plánmi. Len si to skúste predstaviť. Išiel som na dovolenku a mal písomný plán trávenia voľného času, a keď sa mi tento plán nepodarilo splniť, mozog mi hlásil depku!

Detské otroctvo sa nerozpustilo s príchodom dospelosti, skôr naopak. Dozrelo v bič, ktorý svojou silou dokázal práskať naozaj hlasno. Tak, že ráno sa začínalo zostaveným plánom – tak pracovným, ako aj súkromným. Neskôr, po odhalení emočnch zápisov vo vlastnej hlave, som si uvedomil svoje dlhoročné nežitie. Ako otrok plánovania som denne uspokojoval vlastný mozog, aby náhodou neprišiel ďalší trest. Trest, ktorý by som dal sám sebe za to, že som nesplnil plán.

Sú však aj ľudia, ktorí plánujú, lebo im to pomáha nájsť svoje sny, a sú aj ľudia, ktorí radšej neplánujú vôbec, a to z bezpečnostných dôvodov. Zažili totiž, že plány sa im nevydarili a ich túžba sa bolestivo rozplynula. Jednoducho sa upli na niečo výrazné v budúcnosti a to sa nepodarilo. Aj tieto zážitky majú najčastejšie korene v detstve, keď rodičia deťom neplnia svoje sľuby a ich očakávania. Zrútené malé dušičky si potom do hlavičiek zapisujú: „Lepšie je nemať plán na nič.“

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top