Už ako 6-ročný, keď dostal knihu Safari pod Kilimandžárom pochopil, že jeho životom bude cestovanie a spoznávanie prírody, etník, kultúr po celom svete. Aj keď za bývalého režimu to boli smelé sny, Peter Šurík (42) veril, že sa naplnia a stalo sa. Pád železnej opony mu umožnil nielen podnikať v reklame, ktorej sa venoval od 19-stich rokov, ale aj cestovať, a preto svetlo sveta uzrela kniha AFRICA – Balck and White Emotion, ktorá zachytáva inak farebnú Afriku v čiernobielom ponímaní autora. Obrovským krstom, ktorého sa zúčastnilo približne 300 hostí sa dielo dostalo na verejnosť a do povedomia. Organizátori večer Daniela Lelkes a Justin Topoľský sa postarali o skvelý večer s africkými špecialitami a africkou muzikou a prispela k tomu aj krstná mama knihy – Kamila Magálová. Skutočne nezabudnuteľný večer. Ohrozené zvieratá ho dojali natoľko, že 20% z predaja obrazov a fotografií tohto autora ide práve na konto záchrany týchto druhov. Ako ho vnímal autor Peter Šurík a čo plánuje ďalej už v našom rozhovore.
Afrika je veľmi pestrofarebný kontinet, čo vás inšpirovalo, aby ste o ňom urobili čiernobielu knihu?
Práve preto čiernobielu, chcel som dosiahnuť, aby farba neodpútavala pozornosť od emócií, ktoré sú v knihe zachytené. Čiernobiela fotografia má svoje významné miesto v dnešnom farebnom svete. Je množstvo odborných časopisov, ktoré zachytávajú prírodu farebne, ja som sa zameral na čistú emóciu, ktorú som zvýraznil práve čiernobielou fotografiou.
Veľa ľudí dnes cestuje, veľa ľudí fotí… ako príde cestovateľ k tomu, že sa rozhodne svoje obrázky zvečniť v knihe, prípadne nám povedzte niečo o technike, ktorú používate a či zablúdite občas aj do fotoshopu?
Fotografiu rozdeľujem do dvoch línií – jedna je čistá fotografia, druhá je „art work“, čiže zvýrazním pôvodnú fotografiu úpravou. Do klasickej fotografie nezasahujem vo fotoshope. Pokiaľ to technika umožňuje, tak prečo do toho neísť, však? Čo sa týka techniky, som vyslovene srdcom i dušou „canoňák“ hoci som začínal so Sony, pretože vtedy boli skvelé parametre. Bol som amatér, čo som vlastne aj dnes, ale to hobby je také silné, že sa snažím naštudovať o fotografovaní čo najviac, aby fotky boli lepšie a profesionálnejšie. Vyhovuje mi úžasne zachytená farebnosť Canonov, aj keď doplnky sú finančne náročné a tých 27 kilogramov techniky, ktorú na cesty so sebou nosím, dá tiež zabrať (úsmev). Ale vďaka Bohu za túto záťaž, umožňuje mi rozširovať obzor a možnosti.
Športujete, aby ste si udržali kondíciu na nosenie fototechniky?
Moje najväčšie sklamanie samého zo seba je, že ako bývalý vrcholový športovec mám, v rámci zarábania peňazí, aby som si podobné „výlety“ mohol dopriať, najmenej času na kondíciu. Dávam aspoň „kardio“, inak by som nezvládol asi výškové rozdiely na nedávnej výprave v Nepále a v kondícii ma udržuje aj moja trojročná dcérka Sára.
Dcéru ste si darovali k štyridsiatke…
Presne tak som to chcel, mne to naozaj v živote vyšlo, bol to môj sen mať v 40-tke dieťa, ktorému sa budem venovať, ukazovať mu môj pohľad na život a smerovať ten jeho. Takže ďakujem tam hore aj za syna, ktorý je vysokoškolák aj za dcéru, ktorú si neskutočne užívam, len ma mrzí, že čas rýchlo letí, deti rýchlo rastú, a keď chcem cestovať, je to náročné. Preto nie som typ fotografa, ktorý dlhé hodiny čaká na správne svetlo, ale chcem toho prejsť čo najviac, zachytiť dané okamžiky, keď som na danom mieste a ostatné závisí od počasia a priestoru, ktorý môžem dostať alebo nedostať od prírody.
Na slávnostnom uvedení knihy medzi pospolitý ľud sa zúčastnil aj fotograf Martin Kállay, ktorý mal nedávno veľmi úspešnú výstavu fotografií v New Yorku. Máte aj vy ambície vystavovať, prípadne už sa rodí vo vašej hlave ďalšia kniha?
Dlhé roky som svojim klietnom a priateľom za svoju spoločnosť ako prezenty dával obrazy namiesto zapaľovačov či pier. Robil som výstavu komerčnú, potom prednášky pre deti v materských školách, o exotických zvieratách a prírode, ako to tam funguje. Toto ma nesmierne naplnilo, preto vystavovať áno, určite nekomerčne, to znamená nie v priestoroch, kde človek musí za to platiť, ale verejne chcem svoje diela prezentovať, aby boli dostupné čo najširším masám. Dodávam do škôlok pexesá s mojimi obrázkami, vymaľovánky a podobne. Aby si decká už v rannom veku vytvárali vzťah k prírode a samozrejme aj k etnikám, lebo človek sa bojí nepoznaného.
Stretli ste sa vy ako dieťa s niečím podobným čo robíte, alebo vás niekto k tomu viedol, či to prišlo vekom, skúsenosťami, cestovaním?
Asi som to mal dané geneticky – som vodnár – vzťah k umeniu, k novým obzorom a keďže som dieťa socializmu, myslel som, že mi to nikdy nevyjde. Mal som trinásť, keď prišla revolúcia, moja prvá cesta bola do Londýna, o ktorom som sa učil na angličtine a potom to už išlo.
Máte na ruke zaujímavý náramok, jeho príbeh?
Veľmi čerstvý. Bol som v nepálskom chráme, kde mních za mňa odriekal modlitby. Samotný budhizmus ani nie je náboženstvo, ale skôr učenie, keď doodriekal mantry, podaroval mi tento náramok, aby som mal dostatok energie, sily a dokedy budem cítiť, že mi energiu dáva, budem ho nosiť.
Máte doma mladú partnerku Alenku Kvasnicovú, ktorá je redaktorkou internetového portálu, a keď sme sa jej pýtali, či má pochopenie pre vaše cestovanie, povedala, že áno, lebo aj tak by nič nezmenila, keby ju to hnevalo. Čo jej najčastejšie prinesiete z ciest, aké darčeky?
Snažím sa jej doniesť vždy niečo, čím ju poteším a k čomu má blízko. Napríklad teraz z Nepálu som jej doniesol rubíny, bol som licitovať na drobnej burze u mestnych obchodníkov s kameňmi a páčilo sa mi to aj ako zážitok. Dal som to osadiť do šperku, o ktorom som presvedčený, že ju vyjadruje. Väčšinou šperky, aj keď to nemusia byť práve drahé kamene osadené v zlate. Ona šperky miluje, napokon je žena (úsmev).
Čo milujete vy?
Dobrodružstvo. Keď som na tripe, už večer sa teším na to, čo ma čaká na druhý deň. Som nadupaný neskutočnou energiou a 4 až 5 krát do roka musím ísť preč a potom dokážem podávať väčšie výkony aj v práci, tak ma to nabudí.
Pred pár dňami ste sa vrátili z Indie a Nepálu… bude ďalšia kniha o nich?
Knihu samozrejme chystám a bude to veľmi zaujímavé, pretože sa v nej chcem venovať etnikám, náboženstvám a kultúram. Hinduizmus je veľmi pestrý a asi najsilnejší, veľa som z neho načerpal, nabral, nielen vo forme fotografií, ale aj informácií.
Využívate tieto skúsenosti aj v osobnom či pracovnom živote?
Určite áno, som obchodník a môžem prehlásiť, odkedy som začal cestovať, nielen som si rozšíril obzory v rámci poznaného, ale naučil som sa pokore. Vidíte ten jednoduchý život, alebo doslova boj o prežite, poznačí vás to a sám som u seba postrehol okolo tridsiatky vnútornú pokoru. Veľmi to ovplyvnilo môj život aj spôsob komunikácie s ľuďmi, tým pádom sa mi zlepšili aj obchodné vzťahy a výsledky.
Podľa hlásaní najnovších ideológií a životných postojov by sme večer mali poďakovať za všetko pekné čo sme zažili a ráno sa usmiať na seba v zrkadle, aby sme mali deň krajší. Približujete sa k podobným myšlienkam, stotožňujete sa s nimi, praktizujete nejaké podobné rituály?
Som človek, ktorý si neskutočne váži život, užíva si ho a uvedomuje si jeho krátkosť. Cestovanie, fotografanie a všetko okolo robím vo svojom voľnom čase, mimo práce a je to náročné. Ďakujem hlavne môjmu otcovi, ktorý už nie je medzi nami, že ma vychoval tak ako ma vychoval, doviedol ma k ceste, ktorú realizujem a je mi ľúto, že nezažije večer ako je tento. A vôbec, že mám silu a energiu ísť za všetkými zážitkami. A samozrejme ďakujem aj mojej partnerke Alenke, bez jej podpory by to nešlo.
Pripravila: Anka Olvecká
Foto: archív PetRA Šuríka
