V roku 2004 štvorica muzikantov pod názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča odohrala svoj prvý koncert. Neskôr sa názov vyprofiloval a zľudovel do dnešnej podoby – Kandráčovci. Ich popularita nabrala vysoké obrátky a v súčasnosti je kapela držiteľkou štyroch platinových platní. Pôvodnú ľudovú melodiku pretavujú do etno-prevedenia a charakterizuje ich a špecifický zvuk tejto hudby prepletený spontánnymi reakciami publika a nezmeniteľné sprievodné slovo lídra skupiny, huslistu a speváka Ondreja Kandráča.
Ako vnímate obrovský záujem ľudí i médií o značku Kandráčovci – máte reláciu v rozhlase, expandovali ste na televízne obrazovky, žiadna skutočne dobrá šou sa nezaobíte bez vašej muziky?
Klamal by som, keby som povedal, že sa neteším a čarovnú formulku – vďaka ľuďom za záujem – naozaj nemyslím ako klišé. Sme im vďační za každý lístok, ktorý si kúpia na koncert, za každé kúpené CD a DVD, pretože bez nich by sme mohli hrať niekde maximálne v garáži a boli by sme neznámou kapelou.
Na narodeninovom koncerte Mariky Gombitovej ste neskutočne krásne zaspievali Správne dievča, nechystáte sa prekvapiť Helenu Vondráčkovú, s ktorou ste účinkovali s Alexandrovcami a pripraviť si niečo z jej repertoáru?
Nevylučujem podobnú fúziu a ak budeme spolu, možno dôjde k niečomu podobnému. V poslednom čase zaznamenávame, že slovenská ľudová pieseň je takpovediac v kurze, len ju treba vedieť podať správne a myslím si, že mnohým sa to darí. Preto je aj zvýšený záujem o ľudové piesne, súťaže s folklórom a vôbec o tradície, ktoré máme na Slovensku.
Kandráčovci: Správne dievča, link: https://www.youtube.com/watch?v=b4J8WVrum9o
Nedávno ste sa vrátili z USA, prezradíte čo ste tam robili?
Veľmi prozaický dôvod – bol som tam na dovolenke (smiech).. S manželkou a deťmi sme boli u jej rodinných známych blízko Los Angeles.
Husličky boli s vami, zahrali ste si?
Nuž, udiala sa veľmi zaujímavá vec. Asi na tretí deň som dal na FB jednu fotku. Na základe toho sa mi ozvali krajania z neďalekého San Diega. Zorganizovali zábavu v slovenskom štýle a pozvali nás tam na dva dni. Tak som sa ocitol na plagáte ako hosť a namiesto dvoch dní, sme zostali v San Diegu týždeň.
Vráťme sa však domov, na Slovensko. Nie je vám ľúto, že vaša životná cesta bola tak trochu predurčená, rodičia folkloristi, odmalička ste hrávali spievali, že ste si vlastne nevyberali povolanie vy, ale priniesol to sám život?
Samozrejme, že som sa aj bránil (smiech). Nemal som však na výber. Viac menej tak rozhodol otec – vášnivý folklorista, muzikant, pedagóg. Čas mu dal za pravdu.
Rodičia mali cit a objavili čo sa vo vás skrýva, no aj tak Kandráčovci neprišli k sláve a popularite z večera do rána, trvalo to hádam aj roky…
Mnohí sa ma pýtajú, aké je to postaviť sa teraz pred plné sály a byť v okruhu, dajme tomu zvýšenej mediálnej pozornosti. Nuž, pre mňa tento príbeh nezačal zo dňa na deň. Už v 90-tych rokoch sme mali – na východe – pomerne úspešnú kapelu. Otec akordeonista, mama spievala a ja s bratom sme hrali na husliach. V tejto zostave sme odohrali desiatky koncertov a to nielen na východe. Silný dojem mám aj z hrania pre už zosnulého pápeža Jána Pavla II. počas jeho návštevy v Prešove /1995/. Neskôr som hrával v rôznych folklórnych súboroch – Lipa, Sabinovčan, Prešovčan, Šarišan. Vojenčinu som si odkrútil v Bratislave – vo VUS , ale aj v Gymniku a Ekonóme. Keď som začal pracovať ako redaktor v rozhlase v Košiciach – Vlado Puchala – vtedajši šéf prišiel s myšlienkou vytvoriť Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča. Prišli hity, plné sály, a tak nejak sa to postupne prehuplo až do súčasnosti.
Kto vás drží pri zemi, aby sa vám z narastajúcej popularity nezakrútila hlava?
Snažím sa to nejako zvlášť neprežívať, myslím však, že úplne najprirodzenejšie je to, keď som so svojimi blízkymi – manželkou a dvomi nádhernými deťmi – Ondríkom /7/ a Emuškou /5/.
Svoj nový domov ste s rodinou našli v Košiciach, neplánovali ste bližšie k Bratislave?
Jedenásť rokov som pracoval v národnostnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Košiciach. To bol dôvod, že sme sa usadili tu. A už sme si zvykli, máme tu výborných priateľov, deti kamarátov a momentálne neuvažujeme nad tým – odísť odtiaľto preč. Cítim sa byť zžitý s týmto prostredím. Som východniar.
Aký vzťah k vašej muzike má vaša manželka, spievate jej niekedy doma?
Erika je môj najväčší fanúšik. Husle a spev som v mojom prípade využíval iba keď som si nebol istý, či si ma zoberie (smiech). Ale nie – najkrajšie chvíle s hudbou zažívam, keď spieva malá Emka, Ondrík hrá na husliach, ja na gitare a manželka zoberie triangel. A o hudbe sa s ňou čas od času bavím. Našťastie nie je muzikantka, a tak má od toho všetkého prirodzený odstup.
Moderovanie vám tiež ide, stáva sa, že akciu len moderujete, alebo organizátori využívajú väčšinou obe vaše polohy – spevák-moderátor?
Čas od času chodievam moderovať aj akcie, na ktorých nehrávam. Moderovanie je pre mňa vždy veľká výzva, veľký adrenalín. Roky som moderoval relácie v Slovenskom rozhlase. Človek za mikrofónom je však anonýmny. Úplne inak to funguje, ak sa reálne pred divákov postavíte a vidíte ich reakcie. Tá výzva spočíva aj v tom, že musíte byť absolútne sústredený, ak raz poviete niečo nevhodné – už to nikdy nevrátite späť. Najprirodzenejšie sa však cítim, keď moderujem akciu, na ktorej aj hrám – vtedy cítim, že to zaberá.
Divákom neuniklo, že ste aj skvelý tanečník, absolvovali ste nejaké kurzy, školy?
Ale nie – to nie som. Smejem sa, že môžem založiť tanečnú skupinu Arytmia. Ale dušujem sa – už nejaký ten rok, že si zaplatím hodiny folklórneho tanca u nejakého skúseného tanečníka. Všetko to, čo v tanci stváram sú len okopírované tanečné fragmenty z rôznych súborov, kde som hrával. Možno to niekedy pôsobí aj trošku komicky, chcem to však vyšperkovať.
Tešíme sa na to. Vaše spojenie v piesni Sokoly s kapelou IMT SMILE bolo „odsúdené“ na úspech, ale predsa rátali ste, že by mohlo získať na internete viac ako dva milióny vzhliadnutí?
Nie, nečakal som, že to tak s IMT Smile vypáli. Do spolupráce sme išli opatrne – a dohoda bola taká, ak sa nám to nebude páčiť, celá nahrávka ide do koša. Keď som však počul Ivanov hudobný podklad, vedel som, že toto bude hit. Urobil to geniálne a som rád, že toho môžem byť súčasťou. Celé to naozaj vzniklo bizarne a nečakane. Oslovila nás Wanda Adamik Hrycová, producentka filmu Čiara a zrazu bol hit na svete.
Sokoly link: https://www.youtube.com/watch?v=srJdPIgiDJA
Do folklóru ste zaviedli novinky,ktoré oslovili aj mládež a tá sa vašou zásluhou začala zaujímať o tento druh muziky. Čo na to ortodoxní folkoristi?
Samozrejme, že áno. Rád opakujem výrok jedného môjho známeho – rusína zo Svidníka, ktorý hovori, že „čolovik, ktoryj nemať neprjateľa je čistyj blbec“. Človek, ktorý nemá nepriateľa je čistý blbec… Myslím, že vždy, keď vznikalo niečo nové – malo to svojich prívržencov i oponentov. Vďaka spopularizovaniu a poľudšteniu mnohých ľudových skladieb, začali túto hudbu počúvať mladí, ale aj tí, ktorí ľudovkám nevedeli prísť na chuť. Veľmi si vážim robotu folklórnych súborov, autentických skupín a možno vďaka hudbe, ktorú robím, objavia ostatní aj ďalšie telesá, ktoré to robia vo svojej rýdzej podstate.
Čo čaká Kandráčovcov ďalej, nejaké CD s hosťami?
Chystá sa množstvo projektov, väčších – menších, nuž verím, že oslovia a zaujmú. CD sme vydali len pred nedávnom, nechcem teda veľmi tlačiť na pílu. Budem rád, ak sa osobne stretnem aj s vašimi čitateľmi na niektorom z mojich koncertov.
Kandráčovci + Alexandrovci Macejko
Pripravila: Anna Olvecká
