Rozhovory

Martin Repa predstavuje svoju prvú knihu – Spútaní časom

Martin Repa (1971) pracoval po ukončení štúdia na Ekonomickej univerzite v telekomunikačnom, energetickom a bankovom segmente. Špecializoval sa na stratégiu, corporate development a business development. Popritom hľadal spôsob, ako si kompenzovať konformitu v práci, a našiel sa v písaní. Pod pseudonymom Matt van den Bryll uverejnil viacero príspevkov na internete, aby sa nielen podelil o svoje príbehy, ale zároveň si urobil prieskum, či jeho písanie zaujme. Zaujalo. Pustil sa teda do písania dlhšieho útvaru a vnikla kniha Spútaní časom. V súčasnosti pracuje v Poštovej banke. Vo voľnom čase píše svoju druhú knihu. Má dve deti, Maximiliána a Améliu.

Máte za sebou bohatú literárnu činnosť na internete pod pseudonymom, čo vás priviedlo na myšlienku napísať aj knihu?
Čisto pragmaticky som si overil v rámci internetu, že o moje písanie je záujem, tak mi prišlo logické skúsiť napísať niečo dlhšie a napísal som knihu.

Kniha má zaujímavý názov Spútaní časom, ako by  ste ju predstavili čitateľom vy – autor?
Názov vlastne vznikol až na záver, pôvodný bol Za zrkadlom, ale potom som zistil, že kniha s takýmto názvom už existuje, tak som zvolil Spútaní časom. Čisto, z hľadiska logiky mi vyšiel tento názov, nakoľko je to o spomienkach, o putách času, ktoré spájajú všetkých ľudí. Či už s blízkymi alebo cudzími.

V recenziách, ktoré som našla je aj názor, že knihu si buď zamilujeme, alebo ju odmietneme, myslíte si to o nej aj vy?
Možno recenzia narážala na fakt, že kniha sa nečíta jednoducho, treba sa sústrediť, pretože je tam veľa dialógov, môže sa stať čitateľovi, že sa v knihe stratí. Svojim spôsobom to bol aj experiment, keďže je to na pomedzí reality a sna, striedajú sa obrazy a môže sa zdrať, že kniha pôsobí chaoticky. Preto si tam ľudia môžu nájsť niečo pre seba rovnako ako ju môžu odmietnuť.

Môžu ju odmietnuť aj tí, ktorí sa v nej nájdu?
Snažil som sa vyhnúť negatívnym emóciám, je ladená pozitívne a ostatné je o nastavení človeka, ktorý ju číta. Osobne som sa doteraz dostal k siedmym recenziám, každý autor našiel v knihe niečo iné, za čo som šťastný.

Spomenuli sme, že je to vaša prvá kniha, aký teda bol pocit, keď ste ju držali prvý raz v ruke už ako hotový výtlačok?
Samozrejme som nadšený, dokonca aj grafickým spracovaním, ilustrátorom je môj starý otec Ladislav Štibrányi , ktorý už 33 rokov nežije, ale máme doma jeho ilustrácie. Poslal som jeden z obrázkov do vydavateľstva a napokon sme vybrali také, ktoré korešpondujú s dejom. Dedo by bol určite šťastný, napokon aj s ním sme spútaní časom. Pre mamu to bol absolútny emočný  kokteil, pretože otec namaľoval, syn napísal, mama je úplne šťastná.

Možno je skoro hovoriť o ďalšej knihe, ale máte už niečo pripravené v hlave?
Áno, aj keď musím priznať, trochu ma zaskočili recenzie. Všetky sú pozitívne a hovorí sa v nich o vysoko nastavenej latke, tak sa teraz začínam báť, čo napísať do druhej knihy. Mám prácu, ktorá ma celkom obstojne živí, nepotrebujem do pol roka mať vonku knihu len preto, aby bola. Svoj interný termín mám, ale nik a nič ma nenaháňa, takže uvidíme. Musí to byť dobré, kým to dám von.

Ako zistíte, že je to dobré?
Našťastie mám dosť vysokú mieru sebakritiky, takmer 90 % myšlienok zavrhnem hneď na začiatku.  Zvyšok vyberiem a vykrešem tak, aby to bolo pre mňa stráviteľné, a potom to budem konzultovať s niekým, kto knihám rozumie.

Robíte v diametrálne odlišnej sfére ako je literatúra, kde ste objavili  sebe talent na písanie?
Odmalička som veľa a rád čítal. Písať som začal skôr humorne v kontakte so ženským publikom, až neskôr som skúsil napísať niečo zmysluplnejšie.

Ako prijali vaši kolegovia, že majú medzi sebou človeka, ktorý napísal knihu?
Myslím, že mi držia palce, boli prekvapení, pretože netušili, čo chystám, neriešim veci, pokiaľ nie sú isté. Dokonca sme robili besedu v rámci banky, v ktorej pôsobím.

Aj sa pýtali či ste písali  počas pracovnej doby v robote?
Možno im to napadlo, ale nepýtali sa. V robote by to ani nešlo, našťastie mám časový harmonogram tak postavený, že si nájdem víkendy a občas večer, kedy môžem písať.

Kedy sa vám osobne píše najlepšie?
Večer. Cez deň sa tmolím, premýšľam, čo by som mohol napísať, do večera si to usporiadam a píšem tak, ako to má byť.

Čaká vás množstvo besied, rozhovorov, teší vás to?
Ani nie (smiech). Celkom rád som bol v anonymite, teraz však z nej idem von. Možno som netušil, čo všetko obnáša kniha a veci spojené s jej promo, takže teraz to zažívam a nie som celkom stotožnený. V partii, ktorú poznám som extrovert, ale zase inak sa držím radšej bokom.

Písanie knižné vám však zrejme zachutilo, keď už máte v hlave druhú knihu…
Áno, a to z jediného dôvodu – pochopil som, že to má význam, a že sa to dá. Tak uvidím čo bude.

Máte predstavu, že raz sa budete živiť len a len písaním? Ráno vstanete, oblečiete si župan, urobíte kávu a sadnete za počítač a budete tvoriť?
Určite sú spisovatelia, ktorí sa písaním uživia, nemyslím si, že budem patriť niekedy medzi nich. Neplánujem tvoriť pre masy. Aj keď je to pekná predstava, ale všetko má pre a proti. Tvoriť doma je fajn, ale nechcel by som stratiť kontakt s okolím.

Spomenuli ste, že odmalička ste čítali, máte nejakých srdcu blízkych autorov?
Najviac som čítal knihy o starom Egypte, o Etruskoch, tieto knihy ma nesmierne bavili, tak jednoznačne Mika Valtari, pre mňa zatiaľ najlepší spisovateľ. Nie som masový čitateľ, že prídem do knižnice a kupujem knihy, ale viem o čom chcem písať druhú knihu, tak sa venujem tej tematike.

Text a foto: Anna Olvecká

 

 

 

 

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top