Rozhovory

Katarína Feldeková: Stačí vysielať dobrú energiu a vracia sa to ako bumerang späť.

Najmladšia dcéra slávnych rodičov momentálne hovorí o sebe ako o šťastnej osobe. Je matkou dcéry v puberte a jej pestrý a pohnutý život jej umožňuje prežívať šansóny, ktoré spieva s veľkým precítením. Pravidelne vystupuje so svojím otcom, ale aj s kapelou KaFe Band.

Aké je to vystupovať ako speváčka pod dozorom rodičov, najčastejšie otca – Ľubomíra Feldeka?
Priznám sa zo začiatku to bola obrovská tréma, hlavne pre mamou. Vždy mala v tvári taký dojatý výraz a mne to veľmi prekážalo. Za tie dlhé roky sme si však zvykli, a keď hrám koncert bez nich, už mi v hľadisku aj chýbajú.

Otcove texty ste poznali skôr ako ste tušili že ich budete spievať…
Určite áno. Mama nám recitovala jeho básničky, násobilku som sa učila podľa neho a jeho veselých zvierat. Presne ako ste povedali, netušila som, že budem spievať jeho texty, ale je to dnes tak a je mi veľkou cťou.

Katarína Feldeková – Nechce sa mi pracovať https://www.youtube.com/watch?v=URs8wzXKXpg

Kedy ste začali spievať práve texty Ľubomíra Feldeka?
Mala som pätnásť rokov.  V Prahe v Divadle na Lávce sa každoročne konal hudobný program, ktorý sa volal slovenský šansón na Vltave a otca tam pozvali ako hosťa . textára, básnika, spisovateľa. Doma mi dal  text Milorda, aby som sa ho naučila, že ho tam zaspievam. Nikdy som nemala takú ambíciu, ale keďže som poslušná céra, tak som ho zaspievala, no a odvtedy spievam.

Populárna hudba vás nelákala, predsa šansóny sú špecifické
Ako som spomenula, bol to otcov nápad. Milord bol prvý, čo som spievala, ale myslím si, že intuitívne by som sa aj sama bola k tomu pomaly dopracovala. Počúvam aj populárne piesne, nezatracujem ich, niekedy sú kvalitné, ale väčšinou zlyhávajú na textoch. Píšem texty aj ja, dokonca ľudia, ktorí o nich vedia sa ma pýtajú prečo ich nespievam. Prišlo by mi hlúpe spievať svoje texty, keď mám dvorného textára Feldeka.

Katarina Feldeková – Mŕtve lístie: https://www.youtube.com/watch?v=mW_P6Ee8JoE

Vo svojom repertoári máte aj pieseň Ten zlodej čas, ktorú napísal otec pre Hanu Hegerovú a spievať pieseň po nej je aj odvážne a šansón vyžaduje aj niečo prežité…
Keď som bola mladšia, naivne som si myslela, že mám odžité dosť, no rokmi prichádzam na to, že naozaj pri spievaní šansónu je dobre mať odžité… Myslím si, že aj v mladosti som zažila naozaj dosť, bez toho, aby som sa chválila, ľutovala, či príliš o sebe hovorila. Keď som mala šestnásť rodičia odišli do Prahy, mňa nechali v Bratislave na priváte u jednej pani, s ktorou som si nerozumela. Po mesiaci som utiekla a takmer rok, kým sa na to neprišlo som žila doslova na ulici. Zamykala som sa v škole v skrini, keď všetci odišli,  spala som na fotelkách v škole, ale aj v prezidentskej záhrade na lavičke, keď padal sneh… O ostatných zážitkoch nebudem hovoriť ani… Dovolím si neskromne povedať, že v detstve som bola zrelá, aby som pochopila text Ten zlodej čas, ale samozrejme po dvadsiatich piatich rokoch spievania je to len a len lepšie.

Obaja vaši rodičia sršia energiou aj v pomerne vysokom veku sú stále aktívni, chodia na besedy, vydávajú knihy, tešíte sa na pribúdajúce roky a budete pokračovať v ich nasadení?
Nemyslím si to.  Nie že by som nebola aktívna, ale oni sú nedobehnuteľní, je to ohromné, pretože je to sila a energia aj pre  nás – ich  deti. Človek vek neoklame, každý si všimne, že je v rokoch, len oni nie.

V máji oslávite štyridsiatku, cítite nejaký blížiaci sa prelom, zmenu?
Nie. Kto sa narodí, automaticky každým novým  dňom starne, je to prirodzené. Človek starne zážitkami, mám  to teraz v rodine, priateľova mamka vlani ovdovela, veľmi ju to poznačilo. Ak nás neprenasledujú tragédie, tak si plávame životom a nevšímame si príliš, že starneme.

Vy osobne máte šťastné obdobie…
Sedem rokov mám lásku, som spokojná, pozitívne myslenie sa dá ovplyvniť myslením. Dala som na sociálnu sieť len textovú pozitívnu správičku a mala som vyše štyristo reakcií, čo zaevidovala aj moja pubertálna dcéra a pochválila ma. Takže stačí vysielať tú dobrú energiu a vracia sa to ako bumerang späť.

Text a foto: Anna Olvecká

 

 

 

 

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top