Málo známe Albánsko v sebe ukrýva veľa zaujímavosti, no medzi najpozoruhodnejšie miesta patria tie, kde nechali svoje stopy mocní osmanskí sultáni. Ak sa povie meno mesta Gjirokastër, v Albánsku to znamená závan orientálneho miesta postaveného na pahorku prepleteného kamennými uličkami.
Gjirokastër má ráz stredovekého mesta dotvoreného typickým osmanským šarmom. Nie je v ňom takmer žiadna rovina a každá z kamenných ciest vystreľujúca z námestia buď klesá alebo stúpa. Vysoko na kopci nad mestom tróni impozantná pevnosť dotvorená hodinovou vežou. Život sa však odohráva pod ňou. Staré mesto je zhluk niekoľkých hlavných ulíc prepletajúcich sa do kamenného labyrintu. Lemujú ich obchodíky a podniky, no miesta tu nie je veľa tak sa na káve sedí takmer priamo na ceste. Albánci po vzore Grékov, ktorí tu žijú milujú frappé, ale nepohrdnú ani silnou tureckou kávou. Každý národ tu nechal po sebe nejakú stopu. Čaj sa tu pije pomerne málo, ale za to keď ho uvaria, tak stojí za to, pretože na neho používajú bylinky z okolitých kopcov. Stará osmanská mešita dokonale splynula s prostredím. Vyzerá ako každý iný dom naokolo a nebyť snehobieleho minaretu, nikto by to netušil, že sa za jej stenami skrývajú koberce a mihráb smerujúci na Mekku. Všetky strechy naokolo postavili z naukladaných kamenných bridlíc a tak pripomínajú francúzske alpské mestečko. Zaujímavé je, že osmanské domy nie sú naukladané vedľa seba ako v Berate, ale sú rozhodené do okolitých pahorkov akoby ich niekto vzal do dlaní a len tak rozsypal nad Gjirokastërom. Niektoré významné domy sa premenili na múzeá a najkrajší spomedzi všetkých je dom zvaný Zekate. Pred tromi rokmi oslávil svoje dve sté narodeniny a odvtedy sa prakticky nezmenil. Tri poschodia vrhajú do ulice tieň a interiér je nádherne zachovalý a plný osmanských detailov. Pôsobí, že tu ľudia ráno vstali, odišli do práce a cez deň slúži ako múzeum. Tu v uličkách tiahnucich sa pahorkom stojí aj Etnografické múzeum neďaleko súčasnej školy. Školské nádvorie dotvára niekoľko zanedbaných pamätníkov a keď človek dosiahne múzeum, ocitne sa na významnom mieste. Múzeum totiž stojí na mieste, kde sa v roku 1908 narodil Enver Hodža, jeden z najslávnejších Albáncov 20.storočia. Nebyť červenej hviezdy a jeho mena nastriekaného na múre, nikto by nevedel, že to bolo práve tu, kde prišla na svet jedna z najkontroverznejších postáv albánskej histórie. Pevnosť vysoko nad Gjirokastërom poznali ľudia už od 12.storočia, hoci kamenné pozostatky ktoré na nej dýchajú dodnes si pamätajú len storočie devätnáste. Za vstupnou bránou sa svet ponorí do temnoty kamennej chodby a z každého výklenku mieri na návštevníkov zbraň. Do pevnosti umiestnili múzeum a tak je tu plno artefaktov. Až za chodbou sa konečne objaví prázdne nádvorie s nádherným pohľadom na mesto. Všade naokolo sú staré domy a v diaľke sa vlní rieka Drino za ktorou sa dvíhajú kopce. Niekoľko mladých tu sedí vo dvojiciach na múriku a sledujú mlčky krásu pod sebou. Gjirokastër pôsobí skutočne malebným dojmom. Symbolom pevnosti sa stala hodinová veža, no okrem nej sú tu aj stajne, kostol či obávané väzenie využívané za protalianskeho kráľa Ahmeta Zoga. Štvrte pod pevnosťou sú ozdobou Gjirokastëru. Sú tak fotogenické a prevoňané dozrievajúcimi figami, že má človek chuť prechádzať ich znovu a znovu, hoci nimi prešiel už dvadsať krát. Obchodníci posedávajú vonku, bavia sa spolu a keď ide niekto okolo, lákajú ich dnu. Miestami pripomína staré mesto malý Orient. Podvečer sa mnohé osmanské domy rozsvietia a tak sú vďaka nim kamenné uličky ako z rozprávky. O Gjirokastëri sa hovorí, že patrí k hlavným gurmánskym mestom Albánska. Je tu niekoľko tradičných, rodinných reštaurácii a tak nie je problém si vybrať, no každý Vám tu odporučí jedlo zvané qifqi. Sú to ryžové gule, ktoré sú naplnené zmesou ryže, vajca a miestnych byliniek s mätou. Na zapitie sa podáva morušová rakija a tak je výsledok dokonalý. O Gjirokastri ešte budeme počuť.
Autor a foto: Tomáš Kubuš
