Spisovateľka Eva Bacigalová prešla k svojej súčasnej profesii dlhú cestu, ktorá nebola žiadnou prechádzka ružovou záhradou. Napriek tomu sa usmieva, je optimistická a ešte dokáže svojimi knihami a aktivitami spríjemňovať život aj ostatným.
Doterajší život ste prežili bok po boku s médiami, napriek tomu, že ste vyštudovali niečo celkom iné ako žurnalistiku alebo aspoň čosi podobné…
Áno, vyštudovala som Matematicko fyzikálnu fakultu, mojou konečnou špecializáciou bola heliofyzika. Napokon som sa jej však nevenovala, no nielen preto, že neexistovalo veľa možností, ako sa uplatniť. Ako vysokoškoláčka som začala robiť diskotéky, a tak zatiaľ čo v škole som napĺňala svoju túžbu po vedomostiach v astronómii a fyzike, na diskotékach som začala spoznávať svet hudby. Vyvrcholilo to mojou prácou vo Fun Radiu.
Prečo matematika a fyzika, nezvyklé odbory pre dievča?
Nikdy som nemala problém s učením. Navyše, do dnešného dňa platí, že sa chcem vedieť o veľa veciach čo najviac. V matematike a fyzike je stále veľa neprebádaných a nám neznámych oblastí, čo ma priťahovalo. Vyhovuje mi tiež racionálny základ prírodných vied.
V tom čase ste museli byť ako dídžejka v mužskom svete ojedinelý zjav?
Boli sme asi dve, o viacerých som nevedela. Mala som partnera, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, robil diskotéky. Chodievala som s ním a pozorovala som, čo sa deje, na čo ľudia reagujú, ako ich získať, aby zábava na parkete nestagnovala. Raz, keď partner dostal ponuku na dve akcie v jeden večer, navrhla som, že jednu zoberiem ja.
Kto z vás bol v ten osudný večer nervóznejší?
Na nervozitu si nespomínam ,skôr to bola zvedavosť, či to sama zvládnem. Dosť mi pomáhalo, že ľudia boli miene v šoku, keď za mixážnym pultom videli dievča.
Hudba sa nadlho stala vaším koníčkom i zamestnaním, no neostali ste pri nej…
Keď sa moja túžba po vedomostiach a informáciách o niečom naplní, potrebujem novú výzvu, novú hračku. Od hudby som sa posunula k novinárčine a písaniu kníh.
Aj sledujete vývin v astrofyzike?
Dnes už len veľmi okrajovo.
Od hudby ste presedlali k písaniu…
V rádiu som pracovala ako redaktorka a moderátorka, odtiaľ som sa presunula na post píšucej novinárky do týždenníka. V dnes už neexistujúcom časopise Markíza som strávila deväť mesiacov, a keď zanikol, pokračovala som v písaní na voľnej nohe. Niekoľko rokov som strávila vo vydavateľstve Evitapress, v ktorom som tiež vydala štyri knihy. Keď som dostala ponuku na napísanie tej prvej, bola som celkom prekvapená. Nemyslela som, že niečo také dokážem. No vzala som to ako výzvu a vydaril sa už prvý pokus, kniha s názvom Čistá nuda.
Prvá kniha mala veľký úspech. Píše sa potom ďalšia ľahšie alebo naopak -zodpovednosť je veľká a zväzujúca?
Nemala som za cieľ predať z ďalšej knihy viac kusov ako z prvotiny. Prišiel mi do cesty vynikajúci príbeh. Samozrejme to znamená veľa hodín stretávania sa s človekom, ktorý ho prežil, postupne si získať jeho dôveru a pochopiť, prečo konal tak, ako konal. Moja druhá kniha mala názov Odsúdený a zachytávala príbeh narkomana Lukáša Hoffmanna očami jeho matky. Nasledoval Maverick alias Marek Adamik, slovenský vojak, ktorý sa ako člen mierových misií NATO dostal do Afganistanu, Konga a Kosová.
V ďalšej knihe ste zase museli preniknúť do psychiky mužov…
Mnohé ženy matky sa po rozvode či rozchode, často mstia bývalým partnerom práve cez deti. Asi každý z nás pozná príbeh nejakej rodiny, kde žena odmieta dávať dieťa otcovi a sú to práve deti, kto zvadami partnerov trpia najviac. Kniha o tejto problematike má názov Slzy otcov, a hoci vyšla už pred viac ako piatimi rokmi, dodnes mi na ňu chodia reakcie od čitateľov.
V knihe Rok Amazonky som prerozprávala svoj vlastný onkologický príbeh a v ďalšej nazvanej Onkokamarátky som spracovala osudy mojich kamarátok, ktoré tiež bojovali s rakovinou prsníka.
Pri písaní knihy vášho onko príbehu ste si poplakali?
Ťažké a plné strachu a úzkosti boli prvé mesiace po diagnostike, dnes však o tom, čo sa mi vtedy dialo v hlave aj v živote, viem hovoriť a aj písať. Ponuka zachytiť všetky udalosti v podobe blogov a neskôr v podobe knihy prišla v ideálnom čase. Ešte som si všetko pamätala, vedela som písať aj o bolesti, strachu zo smrti a neistote. Dnes väčšinu tých spomienok v hlave už nemám. Našťastie trpím takzvaným spomienkovým optimizmom.:) Moja myseľ jednoducho maže zlé zážitky, neskladuje ich v hlave.
Zrejme ste sa rýchlo otriasli a rozhodli sa zabojovať…
Sú dve cesty, ktorými sa pacient môže vydať bez ohľadu na druh ochorenia –buď sa začne ľutovať, hľadať dôvod svojho ochorenia v iných či nebodaj vydierať okolie svojou chorobou. Alebo je tu aj druhá možnosť – začne bojovať. Postaví sa k chorobe ako k problému, ktorý treba vyriešiť. Aj mnohé moje priateľky s rovnakou diagnózou ako ja potvrdzujú, že po prekonaní ťažkého obdobia a zvládnutí liečby dospejú k záveru, že majú dôvod rakovine za veľa vecí ďakovať. Donútila ich nielen zabojovať o život, no aj urobiť si poriadok vo vlastnom živote, vo vzťahoch, opustiť prácu, ktorá ich nebavila alebo stresovala a donútila ich konečne premýšľať aj nad tým, čo je dobré pre ne samy.
Od témy „onko“ ste sa posunuli k paralympionikom…
Ďalšia moja kniha zachytáva príbeh paralympijského športovca a predsedu Slovenského paralympijského výboru Jána Riapoša. Má názov Mal som (vždy) šťastie. Mala taký ohlas, že Janko prišiel s nápadom na jej voľné pokračovanie. Tak vznikla kniha Mal som (vždy) šťastie 2 s desiatimi rozhovormi s ľuďmi, ktorí sú takisto paralympijskí športovci alebo sú blízki paralympijskej rodine
Napríklad?
Je v nej príbeh Ladislava Bočkora, milovníka prírody a horolezca. Privyrábal si aj na výškových prácach a pri jednej z nich – pri oprave kostolnej veže – spadol z lešenia. Úraz ho pripútal na vozíček, no on sa nevzdal práce a ani svojej vášne pre hory. Konštruuje špeciálne vozíky, ktoré umožňujú ľuďom s hendikepom zdolávať aj horské cesty a náročné výstupy. Sám sa už ako vozičkár dostal až na Kilimandžáro. Ďalší z hrdinov tejto knihy Majo Kamien utrpel vážny úraz po skoku do bazéna. Dnes je aktívny športovec, hrá stolný tenis. Má krásnu rodinu a dokonca dokázal z vozíka organizovať výstavbu rodinného domu. Ťažká dopravná nehoda pripútala na vozík aj bývalého nádejného futbalistu Tomáša Masaryka. Športu sa nevzdal, je slovenským reprezentantom v tenise na vozíku a okrem toho veľmi neštandardným motivátorom. Svojím nákazlivým záhoráckym humorom šíri všade pozitívnu náladu. Aj Alena Kánová bola účastníčkou dopravnej nehody, nemala ešte ani pätnásť rokov. Vozíček nebol pre ňu dôvod, pre ktorý by nemala cestovať po svete a spoznávať exotické krajiny. Dokonca sa rozhodla priviesť na svet dieťa, hoci ju ako vozičkárku od toho mnohí odhovárali.
Veľmi blízko má k slovenskému paralympijskému hnutiu spevák Robo Opatovský. Až v dospelosti dokázal otvoriť tému svojho raného detstva, keď sa ho mama vzdala a vychovával ho jeho otec. Veľmi silný a plný osobných tragédií je príbeh známeho bankára Imricha Béreša. Málokto by asi tipoval, že taký úspešný človek, ktorý má zdanlivo bezproblémový život, prežil toľko bolesti a tráum. V knihe je zachytený aj pestrý a vzrušujúci život legendárnej krasokorčuliarskej trénerky Hildy Múdrej. Nevychovala len rovnako legendárneho Ondreja Nepelu, no desiatky ďalších fantastických krasokorčuliarov, precestovala celý svet, prežila niekoľko režimov, musela bojovať s intrigami svojich neprajníkov. Bolo pre mňa úžasným zážitkom počúvať spomienky deväťdesiatročnej noblesnej dámy, ktorá bez štipky pýchy hovorí o všetkom, čo v živote dosiahla, ako o náhode.
No a na trhu je ďalšia vaša kniha..
Medzitým pribudla aj kniha, v ktorej som zrekonštruovala osud najslávnejšieho zverenca Hildy Múdrej, krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Aj ja som o ňom vedela spočiatku len veľmi málo, dokonca som mala pocit, že len ťažko napíšem knihu o človeku, ktorý bol jednoducho dokonalý a kráčal od víťazstva k víťazstvu. Spomienky ľudí, ktorí ho osobne poznali, však odhalili úžasný Ondrejov osobný príbeh, neuveriteľne pestrý osud a aj okolnosti jeho predčasnej tragickej smrti. Napriek tomu dostala kniha názov, ktorý Ondreja Nepelu aj jeho trénerku Hildu Múdru dokonale vystihuje – Najlepší!
Pripravila: Anka Olvecká
Foto: Archív E.Bacigalovej
