Kto je ten záhadný prišelec z novopostavenej bytovky? Nesnaží sa zapadnúť, je drzý, nevyspytateľný a bajkuje ako blázon. Do svojej osobnej zóny si vpúšťa iba vlastný bicykel v netypickej farbe.
A práve tá farba Karinu láka. Je veselá a žiarivá, absolútne sa nehodí k imidžu večne zamračeného chalana, ktorý každého vo svojom okolí vytáča do nepríčetnosti. Hoci o to ani jeden z nich nestojí, ich cesty sa čoraz častejšie križujú a iskry lietajú sem a tam. On veľmi dobre vie, že by nebolo rozumné si s Karinou niečo začínať. Ona má na vec iný názor. Začne sa rútiť do maléru aj napriek tomu, že ju okolie varuje. Odvážnemu predsa šťastie praje…
Úryvok z knihy:
Karina zamierila do tmy a do ticha. Za hlučným športovým areálom bolo futbalové ihrisko a za ním divoká strašidelná hora. Zaumienila si, že sa tam s Harrym prejdú. Nech sa im obom v noci dobre spí.
Harry ju verne nasledoval. Nezľakol sa tmy. Vedel, kde sú a kam idú. Tieto lesné chodníčky už mali obaja prelezené skrz-nasrkz. Na svojej ceste, samozrejme, nikoho nestretli, čomu sa Karina úprimne potešila.
Len čo sa vrátili do civilizácie, natrafili na auto. Keďže malo všetky okná spustené, nedalo sa nepočuť, že osadenstvu v ňom vyhráva rádio na plné pecky.
Auto zastalo tesne pri Karine. Vyľakane uskočila nabok.
„Ma-ia hii,“ vyrevúvali nejakí chalani spoločne s hlavným spevákom. „Ma-ia huu. Ma-ia hoo. Ma-ia haha.“
Karina vystrúhala znechutenú grimasu. Ten letný hit vôbec nemusela. Trochu sa jej podarilo utíšiť búšiace srdce. Chalanov v aute sa nemusela báť. Poznala ich.
„Posuňte sa, chlapi,“ zaznel z auta Maxov hrubý hlas. Sedel za volantom, na perách mu svietil úsmev. „Uvoľnite miesto pre dámu.“
Ktosi stíšil rádio. Odrazu Karina na sebe pocítila päť intenzívnych pohľadov.
„Kajááá!“ vystrčil hlavu z okna Roman. „Poď sem dozadúúú! Ku mnééé!“
Karina pokrútila hlavou. V žiadnom prípade do toho auta nenasadne. Chalani boli značne pripití, iba Maxo vyzeral triezvo. Zdanie ju však mohlo klamať.
„Kam ideš?“ vyzvedal ten, čo sedel na mieste Maxovho spolujazdca.
Zablúdila pohľadom do tmy v aute. Spoznala Alexov hlas. To nie je možné! Čo by tu ten robil?
„Nepýtaj sa a nalož ju do auta!“ rozkázal Maxo. „Nenecháme ju tu predsa samu!“
„Nie som sama,“ odporovala Karina s pohľadom upretým na miesto, z ktorého tušila Alexovu prítomnosť. „Mám Harryho.“
„Robíš si srandu, Kaja?“ opáčil Maxo. „Je tu tma ako v rohu. Mimo dediny nefunguje osvetlenie, zabudla si? Tvoj foter sedí v obecnom zastupiteľstve, tak mu láskavo pripomeň, že máš tendenciu túlať sa práve tam, kde na teba môže skočiť hocijaký lobogo.“ Z ničoho nič strčil do osoby po svojej pravej strane. „Čo si drevený ako netopier?“
Konečne sa otvorili dvere na strane spolujazdca. Karina sa mohla na vlastné oči presvedčiť, že tam naozaj sedí Alex. Mal neuveriteľne silnú auru. Opäť z nej bola mimo.
„Ehm… nie som si istá, že je to dobrý nápad,“ okúňala sa.
„Ale choď voľakde do palp fikšn!“ zrúkol Maxo. Očividne strácal trpezlivosť. „Neoponuj mi a sadni si bajkerovi na kolená! Ručím za to, že ťa dnes neuhryzne!“
Alex mlčal. Rozhodnutie nechal na nej.
„Poď sem, Kajááá!“ volali ju chalani sediaci v zadnej časti auta. „Je tu viac miesta!“ Vzápätí vyprskli do hlučného rehotu.
Karina usúdila, že predná časť auta bude pre ňu bezpečnejšia. Vzala Harryho na ruky, sadla si Alexovi na kolená a samu seba presviedčala, že si zvolila menšie zlo. Neprítomne hladkala Harryho po chrbte. Nemohla sa však upokojiť. Krv jej pulzovala ako opreteky, a tak radšej zavrela oči. Modlila sa, aby bola čo najskôr doma, lebo to, čo sa s ňou dialo v Alexovej prítomnosti, už prestávalo byť zábavné.
Hoci o to vôbec nestála, všetky jej zmysly sa sústredili naňho. Nemohla sa vyhnúť dotyku s jeho telom. Bože, bol pevný ako skala! V živote sa v prítomnosti chalana necítila taká nesvoja…
Bez toho, aby otvorila oči, zistila, že Alex natiahol pravú ruku a zabuchol dvere na aute. Maxo hneď nato prudko vyrazil vpred.
Karina, samozrejme, zostala prilepená na Alexovej hrudi. Nedalo sa tomu nijako vyhnúť.
„Hop!“ povedal Alex. Ovinul okolo nej obe ruky a ukryl ju do svojej aury.
Odmietla sa naňho pozrieť. Oči držala tuho prižmúrené. Počúvala, ako pokojne dýcha. Pod pravým plecom cítila tlkot jeho srdca. A v nose ju šteklila jeho špecifická vôňa, z ktorej sa jej motala hlava. Bolo to na zbláznenie. Karina ešte nikdy v živote nepocítila nutkanie vyskočiť z vlastnej kože. Iba teraz. V tejto chvíli by tú možnosť vďačne uvítala.
„Prečo nie ste na oslavách v športovom areáli?“ opýtala sa, aby prišla na iné myšlienky.
„Načo?“ uchechtol sa Maxo. „Opiť sa dá aj inde.“
„A zadarmo,“ ozval sa niekto vzadu. „Ma-ia hii!“ Hneď nato sa k nemu pridali zvyšné dva opité hlasy. „Ma-ia huu! Ma-ia haha!“
Karina sa pousmiala. „Kam idete?“ opýtala sa so záujmom.
„Na prvú svadbu, ktorú objavíme,“ odpovedal Maxo. Neodtŕhal oči od vozovky. „Zamiešame sa do davu, zatancujeme si, zajeme a tak.“
„To je pekne pochabý nápad!“
Maxo sa zasmial. „Ona nám neverí, chlapi,“ zakričal, aby ho bolo počuť aj na zadných sedadlách. „Zaslúži si trest, čo poviete?“
Z temnoty za ním sa ozval trojhlasný súhlas.
„Nič sa nedá robiť, Kaja,“ žmurkol na ňu Maxo. „Harryho zavezieme domov a ty ideš s nami.“
Knihu vydalo Vydavateľstvo Motýľ
