Denisa Juhos pochádza z Bratislavy a momentálne hľadá svoje šťastie v New Yorku. Na Slovensku sa venovala podnikaniu, vďaka ktorému precestovala kus sveta, ale napokon sa zbalila a odišla do veľkomesta za oceánom za svojím snom – herectvom. Prečo práve New York a aké šance tam má slovenské dievča?
Vedela si odmalička, že chceš byť herečkou?
Od malička som mala plné skrine kníh a hneď ako prišli k nám americké filmy, stala som sa malým filmovým fanatikom. Nekonečný príbeh som videla tak 200 krát (smiech). Počas dospievania ma fascinoval operný spev a nevedela som presne, ktorým smerom sa vydať. Láska k filmom však bola čím ďalej silnejšia. Pár rokov predtým ako som sa rozhodla odísť, som v kine vysedávala 2-3 krát v týždni. Nesledovala som len dej filmu, ale aj reakcie hercov, emotívnu prácu a kinematografické detaily. Prerástlo to k totálnej láske a uvedomila som si, že toto je vlastne to, čo ma napĺňa.
Vyštudovala si herectvo?
Nie, neštudovala som herectvo. Ukončila som v Bratislave City University of Seattle s americkým diplomom. Až v New Yorku som prešla dvojročným programom a mala som 5 súkromných koučov. Stále chodím na hodiny herectva, alebo hrám divadlo medzi natáčaním v pauzách, aby som v kuse robila a učila sa.
Skúšala si herectvo aj inde ako v NYC?
Na Slovensku som podnikala, ale s nenásytnou vášňou pre film. Musím povedať, že som veľmi rada, že posledných 10 rokov doma som strávila s otcom, od ktorého som sa veľa naučila. Veľa som cestovala a robila biznis celosvetovo. Čo sa týka herectva, talent je veľmi dôležitý, ale ak človek nie je dosť podnikavý, dravý a skúsený, vôbec nemá cenu to skúšať. Som veľmi vďačná rodičom, že som po nich zdedila podnikateľského ducha.
Ako si dostala nápad ísť do New Yorku, všetci utekajú priamo do meky dilmového priemyslu – Hollywoodu?
Všetci utekajú priamo do Hollywoodu – no treba si spraviť prehľad predtým ako sa človek rozhodne niekam utekať. Aby neutekal neistým smerom. V New Yorku som bola posledných pár rokov ako turistka a robila som si prieskum. Nebolo to rozhodnutie, že jeden večer som si povedala, idem do New Yorku skúsiť hereckú kariéru, ale niekoľko rokov pripravovaný plán. Vopred som však o ňom nehovorila. New York je číslo jeden, ak chcete začať. Zároveň je to najtvrdšia škola, ale veľmi dobrá. Los Angelos je fajn kvôli počasiu, ale každému vyhovuje niečo iné – mne New York. Ďalšia vec je, že väčšina veľkých filmov sa už točí v štúdiách v Atlante, nie v Los Angelos kvôli daniam a cenám. LA je stále dobré na konexie, ale ak si spravíte prieskum, zistíte, že všetci najlepší herci začínali v New Yorku – sú tu dobré školy, no treba si dávať pozor pri výbere. Prieskum je neskutočne dôležitý, napokon ako v každom inom odbore. Ak má niekto lákavú predstavu o živote hollywoodskych herečiek v Amerike, je to veľký omyl. Neustála práca, castingy, únava, 18 hodinové pracovné dni. Keď niet roboty, prídu depresie. Je to ťažká mentálna práca a perfektný vojenský výcvik. Hlavne sa musíte vzdať úplne všetkého a venovať sa iba svojmu snu na päťsto percent.
V NYC si tri roky, aké boli tvoje začiatky, čo si robila a ako si sa prebojovávala do hereckých kruhov?
Začiatky boli veľmi ťažké ako po mentálnej stránke, tak aj po všetkých iných. Možno aj preto sa mi tu páči, lebo je to výzva 7 dní v týždni. Keby som chcela normálnu kariéru, ostanem doma. Dôležité pri mojom spôsobe života je zarobiť čo najviac na školu, hodiny hlasu, koučov, celkovo na všetko a je toho veľa peňazí mesačne. No treba sa prebíjať, a to doslova. Veľmi mi pomáha moja podnikateľská povaha, bez ktorej by som tu už dávno pravdepodobne nebola. Bohužiaľ, naučila som sa na seba pozerať ako na produkt, ak chcem robiť to, čo mám rada. Neustále sa prispôsobovať roli, na ktorú idete robiť casting. New York je veľmi prirodzený, plastické operácie tu moc nie sú „in“, pokiaľ nemáte 65 a viac. Mojou devízou je, že sa nebojím komunikovať, čo mi otvára mnohé dvere.
Prvá úloha v New Yorku?
Prvé úlohy boli hrozné. Ako každý, aj ja sa snažím na ne čo najskôr zabudnúť (smiech). Na strane druhej – boli to úlohy, na ktorých sme sa učili a cvičili. Bolo to asi 25 študentských filmov, kým som natočila prvý normálny krátky festivalový film. Čo najviac točiť a učiť sa na svojich chybách, učiť sa pôsobiť prirodzene, nepreafektovane atď. Prvá veľká úloha prišla tento rok – dokonca dve – myslím, že bude v kinách a v televízii, a že v nej „mám vety“. Všetko sa tu ráta na vety a dni, preto hovorím vety. Najväčšia úloha ma čaká budúci rok – už je podpísaná zmluva a na to sa veľmi teším, ale ešte je to ďaleko, takže dovtedy makám.
Koľko úloh si si zahrala a nerobil ti problém európsky prízvuk?
Nemám to presne zrátané, bolo ich veľa. Mám asi 30 kreditov, z toho mi manažér už približne rovnaký počet vymazal, kedže staré – menej kvalitné veci, s ktorými všetci začíname, po čase mažeme – je to systém. Naozaj dobrých kreditov, podľa seba, mám okolo 15. Kredit – znamená film, v ktorom ste mali dialóg. Európsky prízvuk mi bude robiť problém asi už navždy. Pracujem na ňom 3 roky a zlepšil sa veľmi, ale nie som si istá, že zmizne úplne. Som dobrá s britským akcentom. Snažím sa však ostať sama sebou. Na castingoch sa nasilu „neamerikanizujem“. Mala som nátlaky na zmenu mena, stále trvajú, ale dúfam, že som dostačujúco vysvetlila, že sa odmietam na túto tému vôbec baviť. Trápilo ma to, keďže som sa vzdala času s najbližšími, ktorí mi každý deň chýbajú. A meno, ktoré som po nich získala, a ktoré mi vybrali som hrdá a nemienim sa ho vzdať.
S ktorými slávnymi hercami či herečkami si sa stretla pripadne si si aj zahrala?
Bolo ich viac – James Franco, ktorý bol aj mojím učiteľom, Cate Blanchett, ale iba veľmi malá scéna. Nech si ľudia nemyslia, že som prišla a hneď s ňou natočila celovečerný film, takto to tu nebeží (úsmev). Ben Stiller – ma naučil relaxovať pred kamerou, Dylan Baker bol fajn… atď. Bolo ich dosť, keď si to teraz premietam.
Máš aj ty nejaký herecký vzor, ktorý ta inšpiruje?
Zo starších mám rada Vivien Leigh, a potom množstvo mužských obľúbených, z tých súčasných je to Eddie Redmayne. Ťažko sa mi menujú, lebo vidím tu každý deň veľa talentovaných ľudí, takže sa to ani poriadne nedá.
Vieš si predstaviť návrat na Slovensko?
Dlhšie som si nevedela návrat na Slovensko predstaviť, no čím som tu dlhšie, tým viac viem. Veľmi sa teším domov – budúci rok prídem minimálne na 2 mesiace. V súčasnosti pracujem s veľkou ruskou produkciou na dvoch kino filmoch a snažím sa získať čo najviac kontaktov v Európe. Mojou métou je vypracovať sa, aby som mohla žiť v Európe a pracovať tak ako som vždy pracovala – celosvetovo. Musela som byť asi v nejakom veľmi aktívnom kočovnom kmeni v minulom živote, nakoľko si neviem zatiaľ predstaviť niekde ostať navždy.
Tvoj naj… film, na ktorý si hrdá?
Veľmi hrdá som na film „The Misogynist’‘, kde som si zahrala Oľgu, a ktorému sa momentálne v USA veľmi darí. Taktiež na dokument o Madonne „Emmy and The Breakfast Club“, kde som si zahrala Madonninu matku. Musím povedať, že celkovo sa cítim na úplnom začiatku – snažím sa vypracovať tak, aby som získala dôležitejšie úlohy, emotívnejšie a čo najnáročnejšie. Na záver by som rada povedala, bez rodiny akú mám, ktorá je úplne parádna, by som tu dnes nebola.
Viac na https://www.instagram.com/denisajuhos/?hl=en
Pripravila: Anna Olvecká
Foto: Archív Denisa Juhos
