Buchara stratená v čase

Stredoázijský Uzbekistan je krajina ako vystrihnutá z rozprávky. Nielen pre jej mýty a legendy či príbehy pretkané Hodvábnou cestou, ale najmä pre svoje mestá zaseknuté v čase plné fantastických pamiatok. Medzi najznámejšie historické uzbecké mestá patrí Buchara so svojimi bazárovými uličkami, mešitami či slávnou pevnosťou.

Na svojej turistickej mape ponúka Uzbekistan dve historické perly. Samarkand a Buchara. Kým Samarkand je nabitý fantastickými pamiatkami a veľkolepými staviteľskými dielami roztrúsenými po meste, Buchara je menšia, kompaktnejšia a viac očarí svojim útulným centrom mesta, kde nikde nie je ďaleko. V atmosfére Buchara zvalcuje každého rivala. Námestie Lajbi Chauz položené do srdca mesta je miestom, kde pulzuje ruch starého mesta. Dotvára ho obdĺžnikové jazierko, storočné morušové stromy či socha bájneho rozprávkara Nasredína Hodžu, no skutočnými dominantami sú medresy, staré školy naokolo. Farebné fasády vyplnené drobnými obkladačkami svojím výzorom príjemne osviežujú prostredie a kto zavíta dnu za veľké portály, ocitne sa na ukrytom nádvorí. Niektoré nádvoria pretvorili na živé bazárové obchodíky, inde zase každý večer prídu zatancovať muži aj ženy v tradičných uzbeckých šatách na tóny miestnej, ľudovej hudby. Obchodníci radi predvedú ako vznikajú typické vyšívané dečky suzane, ale zasvätia aj do tajov hodvábu, ktorý oblasť strednej Ázie preslávil. Tu na námestí začínajú bazárové uličky pohlcovať mesto a obchodníci od skorého rána sedia vo svojich obchodíkoch a ponúkajú všetko od výmyslu sveta od ostrých dýk až po bucharské koberce o ktorých Vám budú tvrdiť, že sú lepšie než tie lietajúce. Zaprášené bazárové uličky sa na križovatkách rozbiehajú do všetkých smerov, stáčajú sa za roh kam nie je vidieť a napokon sa rozplynú na vydláždenom námestí. Na ňom stojí malá starobylá mešita Magoki Atari, ktorá bola za svoj život už kadečím. To, že stojí na najposvätnejšom mieste celej Buchary dokazuje aj to, že tu kedysi dávno stál chrám ohňa, ktorého posvätný plameň uctievali zoroastriáni, no svoje stopy tu zanechali aj budhisti či dokonca Židia. Ich komunita po dlhé stáročia obývala bucharské štvrte a venovala sa obchodu, ale dnes po nich nezostalo veľa stôp. Na druhom konci bazáru sa dvíha monumentálny minaret Kalon s priľahlou mešitou. Žiadna iná budova v Buchare nie je väčšia než minaret a je ho vidno už z diaľky niekoľkých kilometrov pred mestom. Kedysi, keď ešte okolitú krajinu križovali karavany naplnené orientálnym tovarom horel hore na minarete oheň, aby obchodníci vedeli kam majú ísť. Dnes je minaret Kalon ovenčený legendami. Jedna z nich hovorí, že keď prišiel krvilačný Džingischán do Buchary, nenechal tu stáť kameň na kameni, avšak ušetril minaret. Dôvodom mala byť jeho impozantná výška, pretože keď sa dobyvateľ chcel pozrieť na vrchol stavby, naklonil hlavu, spadol mu klobúk a pri jeho dvíhaní sa chtiac nechtiac musel pokloniť. To pravdepodobne zachránilo Kalonu život. Iný príbeh hovorí o žene, ktorú mali popraviť avšak ako posledné želanie si prikázala doniesť všetky svoje šaty. Tie si obliekla a keď ju z minaretu zhodili, nafúkli sa ako padák a dopadla v bezpečí na zem. Buchara je plná legiend. V priľahlej mešite Kalon je ticho, pár duší sedí na koberci, modlí sa k Mekke a niekoľko ďalších kráča nádvorím. Živšie je v oproti stojacej medrese Mir-i-Arab, ktorá dodnes funguje a mladí muži tu študujú aj žijú. Pár krokov vedľa prezradia mohutné hradby, že ukrývajú slávnu Citadelu, odkiaľ miestny emír spravoval mesto aj celý emirát. Dnes slúži ako múzeum, pričom človek preskúma nielen trón a prepychové miestnosti, ale aj väzenie s dierou kam hádzali odsúdených, aby sa o nich postarali chrobáky či hady. Spoznávanie Buchary nekončí ani za dreveným stolom. Voda v jazierku príjemne strieka do výšky a pred návštevníkom pristane kanvička zeleného čaju, dva šašlíky grilované na drevenom uhlí a okrúhly miestny chlieb zvaný non. Uzbecká kuchyňa je skutočne vynikajúca.

FOTO: Tomáš Kubuš