Tentokrát sa spolu zamyslime nad tým, aké životodarné a blahodarné môže byť zdravé nahnevanie. Dokonca by som sa nebála nazvať ho POSVÄTNÝM nahnevaním.
Áno, reč bude o buchnutí do stola a zakričaní z plných pľúc: „DOSŤ! Takto sa ku mne nikto správať nebude!“
Problém je v tom, že niekedy to posvätné nahnevanie prichádza dosť neskoro. A tragédiou je, že niekedy nemusí prísť vôbec. Prečo hovorím, že sväté a posvätné? Pretože dokáže robiť zázraky. Naleje vám do žíl neuveriteľné množstvo energie, začnú sa diať veci a okolie sa nestačí čudovať a začne zrazu meniť postoj. A odrazu sa ani vy nestačíte diviť, ako sa všetko okolo vás začína meniť a až zázračne zlepšovať.
Niekedy človek musí spadnúť až na dno, 
aby sa zdravo nahneval a od toho dna sa odrazil. Niekedy pomôže niekto iný, kto niečo len tak medzi rečou nadhodí, a nám zrazu všetko „docvakne“ a spadnú nám klapky z očí. A niekto je trebárs taký múdry a pokrokový, že sa objedná na koučing, a potom je už na koučovi, aby mu pomohol tie klapky z očí strhnúť.
Mohlo by vám pomôcť, ak si uvedomíte, že pravidlá sú jasne dané a dopredu všetkým známe. Pohľad na všetky zamotané situácie sa tým dosť vyjasní a zjednoduší.
Zoberte si ako príklad pravidlá cestnej premávky: prednosť sprava je vopred jasné a všetkým dobre známe pravidlo. Ak niekto toto pravidlo poruší a stane sa dopravná nehoda, je jasné, kto bude potrestaný a zaplatí pokutu. V tejto jasnej situácii azda nikomu ani nezíde na um ospravedlňovať toho, kto nedal prednosť sprava, tým, že mal ťažké detstvo alebo má problémy v práci, prípadne sa zle vyspal a pod. Alebo nebodaj uvažovať tak, že ten, kto prichádzal zľava, mal dávať väčší pozor.
Viem, že v živote to také jednoduché nie je, nejde o obyčajnú prednosť sprava, ale úvaha o tom, že druhá strana pravidlá porušila, hoci ich poznala, by vám mohla k tomu zdravému nahnevaniu pomôcť.
A tak po tom, čo zlyhajú všetky snahy o dohovorenie, o empatické chápanie, snahy o to, ako byť „nad vecou“, úvahy o tom, že vy predsa niečo vydržíte a inde sa majú horšie, atď…, „dostane slovo“ to povestné buchnutie do stola a zakričanie: „DOSŤ!“ Po „zločine“ má predsa prísť trest, inak dochádza k nerovnováhe.
-Ako dlho ešte chcete trpieť?
-Ako dlho ešte budete ustupovať?
-Ako dlho chcete čakať na to prekliate „AŽ“?
-Ako dlho ešte budete druhého alebo danú situáciu ospravedlňovať?
-Ako dlho si to ešte necháte?
-Myslíte, že druhá strana všetko sama od seba pochopí a zmení sa? Nie, nepochopí. Nie, nezmení sa!
-Myslíte, že raz ráno sa zobudíte a všetko bude zázračne vyriešené? Nie!
-Nezabudnite na to, že tu nebudeme večne a čas beží.
-Ako dlho ešte budete podliehať svojim strachom a obavám? Svojej lenivosti a pohodlnosti?
-Bojíte sa hovoriť druhým nepríjemné veci? Prečo? Čo horšie sa vám môže stať?
-Kedy konečne začnete chcieť od života viac?
-Prečo sa uspokojíte s málom? Človek dostane to, čo si zažiada.
-Dobre, už to nechám tak. Chcela som vás len „nakopnúť“. Vy viete, čo tým myslím. Skúste si aspoň odpovedať na vyššie uvedené otázky.
Potrebujete pomôcť a dodať odvahu? Chcete pomôcť vymyslieť stratégiu a taktiku? Tak si vyskúšajte koučing.
Autor: Luďka Ježová, koučka