Adriana Krištofiková: Ako chutí voda

Marianna má všetko, po čom túžila: veľkú rodinu, úspešného manžela, priateľov a bezstarostný život.

Nečakaná partnerská kríza ju privedie k Renáte, uznávanej psychologičke celebrít, poznačenej ťažkým detstvom a mrazivým tajomstvom z minulosti.

Ako si navzájom pomôžu dve úplne odlišné ženy, ktorým osud nachystal ďalšie prekvapenie? Príbeh plný lásky, sklamania i dramatických zvratov je nielen o mužskom syndróme vyhorenia a ženskej sile odpúšťania, ale najmä o zložitom vzťahu matky a dcéry plnom rôznorodých emócií.

Ako chutí voda – úryvok z textu

Pohodlne sa oprela v koženom otáčavom kresle za veľkým

stolom z tmavého dreva a neutrálne sa pozrela na manželský

pár, sediaci na čiernych koženkových stoličkách oproti nej.

„Dovoľte mi, aby som sa predstavila, aj keď moje meno už

asi poznáte. Volám sa Renáta Stadtruckerová, som klinická

psychologička, mám tridsaťdeväť rokov“ (vek sa nehovorí, ale

všimla som si, že malé tajomstvá ľudí zbližujú) „a rada si vypočujem,

čo vás trápi. Vo svojej praxi čiastočne vychádzam

z učenia Carla Rogersa, nebudem vás teda zasypávať radami

a návodmi na prežitie. Som zástancom nedirektívnej psychológie

a jemného, nenásilného usmerňovania, a čakám, či klient

sám nájde svoju cestu.“

No mohla by som začať aj inak. Keď som bola malá, hovorievali

mi škaredá Rena, myslím si, že ma tak volali aj na vysokej,

a asi ma rovnako volajú dodnes. Moje detstvo bola nočná mora

a vzťahy s ľuďmi, či už mužmi alebo ženami, starými či mladými,

boli vždy viac ako beznádejné. Mohla som od rána do večera

vypľúvať dušu, no všetko dobré, milé a láskavé sa odo mňa odrážalo

ako gumená loptička, ktorá skáče ako splašená a nie a nie

ju chytiť. Tak veľmi som chcela, aby ma mali radi, že som začala

študovať príčiny a dôsledky ľudského správania a myslela som si,

že sa im dostanem viac pod kožu.

Potrebujete radu? Tak to sa pýtate tej pravej! Budem sa tváriť,

že vám šialene rozumiem, ale neviem o živote viac ako vy. Denne

počúvam, ako sa ľudia neznášajú, bijú, milujú alebo márne

čakajú na lásku, ako im deti fetujú a zazobaní manželia súťažia,

kto bude mať viac mileniek… Ženy trpia depresiami a mániami,

behajú po obchodoch a bezhlavo míňajú, aby vyplnili prázdno,

čo v im v duši vyžiera dieru, ktorú nedokážu zaplátať ani rodinou.

Muži sa spíjajú, sedia za hracími automatmi, alebo aspoň

doma za počítačom, a kým sa tvária, že pracujú, naskakujú im

na monitore horúce linky.

Taký je chlieb môj každodenný: príbehy, tisíce príbehov, ktoré

musím požuť a stráviť.

Keď sa tak na vás pozerám, váš problém bude asi v tom, že

máte všetko, a zároveň nemáte nič. Podľa toho, čo máte na

sebe, tipujem, že obaja slušne zarábate, alebo aspoň jeden z vás,

a slušne aj míňate. Ak máte deti, tvárite sa, že ich sa váš problém

netýka. Viem presne, čo ma čaká: budete sa sťažovať do nemoty,

potom začnete zúriť, padne zopár oplzlých výrazov a vyjdete

odtiaľto v presvedčení, že vám už niet pomoci. No splnili ste si

povinnosť a odfajknete si návštevu manželskej poradne, lebo ste

urobili všetko preto, aby ste zachránili váš vzťah.

Toľko PhDr. škaredá Rena, PhD., vaša psychologička, súkromná

psychologička, prosím, nezabudnite na recepcii zaplatiť.

Sedeli a mlčali tváriac sa, že k sebe nepatria, akoby bolo neslušné

rozprávať sa s cudzím človekom. Renáta sa povzbudivo

usmiala a vyzvala blondínu v jej veku: „Nech sa páči, pani…“

pomohla si dotazníkom, čo držala v ruke, „pani Tomečková,

mohli by ste sa pokúsiť defi novať váš problém? Uvádzate

nezhody v spolunažívaní, odcudzenie… Čo sa skrýva za týmito

slovami a aké sú vaše pocity? Pokúsili ste sa predtým

o nejaké riešenie?“ Otázky jej naskakovali do počítača v šedej

mozgovej kôre, bolo to vlastne perpetuum mobile, výkonný

stroj, na ktorý sa mohla kedykoľvek spoľahnúť. Hlava, ktorá

si zapamätala aj nezapamätateľné, bola jej životnou výhrou aj

prekliatím.

Žena sa neusmiala, zadívala sa na svojho manžela, sediaceho

po jej pravici, a ten sa placho pozrel na Renátu.

„Žijeme spolu dvadsaťjeden rokov, takže si viete predstaviť…“

Nie, neviem. Mne sa dlhodobé vzťahy vždy vyhýbali, až na ten

súčasný, ktorý neviem definovať, hoci mám na to diplom.

Opäť sa pozrela do papierov na stole.

„Na úvod vám trochu pomôžem. Nazveme to partnerskou

krízou, ktorá je po takom dlhom spolunažívaní znásobená

krízou stredného veku. Mohli by ste mi stručne opísať priebeh

vášho manželstva? Uisťujem vás, že všetky informácie sú

dôverné, nemusíte sa ničoho báť. Vnímajte ma ako cudzieho

človeka, ktorý sa vám pokúsi pomôcť už len tým, že sa na váš

problém pozrie nezainteresovane.“

„Nie je to o tom, že sme spolu dlho,“ vyhŕkla nečakane žena.

Muž hľadel na svoje dlane položené na stehnách.

„Brali sme sa ako dvadsaťštyriroční, ale ja som o pol roka

mladšia. Zoznámili sme sa na diskotéke dva roky predtým

a postupne sme dali dokopy rodiny a priateľov. Po svadbe sme

sa chvíľu pretĺkali po prenájmoch, na ktoré nám vtedy prispievali

rodičia. Boli to ťažké, a zároveň krásne časy. Nemali sme

peniaze, ale narodili sa nám dve deti, najskôr dcéra, o rok na

to syn. Tuto Jaro,“ mužovo meno vyslovila so sebazaprením,

„začal robiť v Rakúsku, založil si malú fi rmu a spolu s kamarátmi

prerábali bytové jadrá v starých domoch na predmestí

Viedne. Do roka sme mali vlastný trojizbový byt, kúpili sme si

auto, v lete sme lietali do Grécka. Po materskej som nastúpila

do Doprastavu ako projektantka, deti boli v poriadku, všetko

bolo, ako má byť…“ odmlčala sa a zadívala sa von oknom.

„To si si myslela len ty!“ vyprskol muž a monológ sa razom

zmenil na dialóg.

Renáta preskakovala z jednej tváre na druhú, boli to tvrdé

podania a na striedačku končili v sieti raz jedného, raz druhého

spoluhráča. Najradšej by vypla zvuk a ešte radšej obraz. V noci

spala zle a toto bol už štvrtý prípad plný fňukania a ťažkých

povzdychov. Scenáre takýchto dvojíc sa podobali ako vajce

vajcu: najskôr ideálne manželstvo, mladosť, láska, málo peňazí

a veľa detí, potom žiarlivosť, nezáujem, aféra so sekretárkou

alebo ženatým kolegom, veľa peňazí a málo detí. Deti už vyrástli

a majú vlastné životy, hniezdo je prázdne a po byte sa

motá cudzie, protivné čudo.

Čo s tým?

„…a pani doktorka, nech sa pekne prizná, že to rok to ťahal

aj s jednou ženskou z vedľajšej ulice a chodil domov, akoby

sa nechumelilo! Keby mu nezapípala esemeska a nebol práve

v kúpeľni – lebo inak si svoj mobil strážil ako oko v hlave – ani

by som sa o tom nedozvedela! Tá sviňa mu napísala, že sa ho

už nemôže dočkať!“ Žena prskala miniatúrne kvapôčky jedovatých

slín a oči jej blčali. Zahodila nesmelosť a ostych, znova

prežívala bolesť, sklamanie, poníženie, vyzliekala sa z duše až

na dno, kde už nie je nič iné len nenávisť.

„Prestaň! To bolo pred piatimi rokmi a povedali sme si, že je

to za nami! Prečo to tu zase vyťahuješ? Tebe už načisto…“

„Upokojte sa,“ zasiahla Renáta. Doteraz mlčala, nechala ich

vyrozprávať sa, ale scenár sa nedá oklamať, začína sa druhé

kolo – vzájomné útoky.

Stíchli a pomaly vypúšťali paru, počúvali jej pokojný hlas

a rozumné argumenty, ktoré mali svoju logiku. Profesionálne

naformulované komentáre, rozoberanie pováh, rodinného zázemia.

„Každý si o sebe myslí, že je ideálny, a práve ten druhý je

zlý. No faktom je, že vlastnosti, ktoré sa nám na ľuďoch nepáčia,

máme aj my sami. Treba si vyjasniť, ako fungovali a ako by

mohli v budúcnosti fungovať naše vzájomné vzťahy. Obidve

slová – vzájomný a vzťah – majú veľmi zaujímavý pôvod: vzájomný

je odvodený od slova záujem, ktorému predchádza aj iný

význam – zajať, ukoristiť. Vzťah má zase indoeurópske korene

v tengh, čo jednak značí vliecť za sebou, jednak napínať až do kŕčovitosti.“

Uvedomila si, že už dlho mudruje, a tak radšej stíchla.

Pokúste sa pozrieť na daný problém inými očami. Čo by ste

robili, keby ste boli v ich koži…

Musí ich presvedčiť, že ešte majú nádej, že ešte musia prísť aj

nabudúce, ešte aspoň dvadsaťkrát, aby mohla zaplatiť na konci

mesiaca za prenájom kancelárie v psychologicko-poradenskom

centre, aby jej odišlo zopár drobných na sporiaci účet,

a aby si konečne mohla kúpiť tie nekresťansky drahé topánky,

čo má vyhliadnuté.

Áno, súhlasia, že prídu, možno aj potom, chceli by to ešte

skúsiť, hoci deti sú už veľké. Stále ich budú potrebovať. To dcéra

im navrhla, aby sa išli poradiť.

Tak vidíte, aj keď som škaredá Rena, mám vysokú cenu na

trhu práce, musím sa obracať, ale ľudia ma vyhľadávajú, nie

Eriku ani Zuzu, čo hľadia celé dni do štyroch stien, kým u mňa

si klienti podávajú kľučku. A viete prečo? Mám nervy zo železa.

Som dobrá.