Marianna má všetko, po čom túžila: veľkú rodinu, úspešného manžela, priateľov a bezstarostný život.
Nečakaná partnerská kríza ju privedie k Renáte, uznávanej psychologičke celebrít, poznačenej ťažkým detstvom a mrazivým tajomstvom z minulosti.
Ako si navzájom pomôžu dve úplne odlišné ženy, ktorým osud nachystal ďalšie prekvapenie? Príbeh plný lásky, sklamania i dramatických zvratov je nielen o mužskom syndróme vyhorenia a ženskej sile odpúšťania, ale najmä o zložitom vzťahu matky a dcéry plnom rôznorodých emócií.
Ako chutí voda – úryvok z textu
Pohodlne sa oprela v koženom otáčavom kresle za veľkým
stolom z tmavého dreva a neutrálne sa pozrela na manželský
pár, sediaci na čiernych koženkových stoličkách oproti nej.
„Dovoľte mi, aby som sa predstavila, aj keď moje meno už
asi poznáte. Volám sa Renáta Stadtruckerová, som klinická
psychologička, mám tridsaťdeväť rokov“ (vek sa nehovorí, ale
všimla som si, že malé tajomstvá ľudí zbližujú) „a rada si vypočujem,
čo vás trápi. Vo svojej praxi čiastočne vychádzam
z učenia Carla Rogersa, nebudem vás teda zasypávať radami
a návodmi na prežitie. Som zástancom nedirektívnej psychológie
a jemného, nenásilného usmerňovania, a čakám, či klient
sám nájde svoju cestu.“
No mohla by som začať aj inak. Keď som bola malá, hovorievali
mi škaredá Rena, myslím si, že ma tak volali aj na vysokej,
a asi ma rovnako volajú dodnes. Moje detstvo bola nočná mora
a vzťahy s ľuďmi, či už mužmi alebo ženami, starými či mladými,
boli vždy viac ako beznádejné. Mohla som od rána do večera
vypľúvať dušu, no všetko dobré, milé a láskavé sa odo mňa odrážalo
ako gumená loptička, ktorá skáče ako splašená a nie a nie
ju chytiť. Tak veľmi som chcela, aby ma mali radi, že som začala
študovať príčiny a dôsledky ľudského správania a myslela som si,
že sa im dostanem viac pod kožu.
Potrebujete radu? Tak to sa pýtate tej pravej! Budem sa tváriť,
že vám šialene rozumiem, ale neviem o živote viac ako vy. Denne
počúvam, ako sa ľudia neznášajú, bijú, milujú alebo márne
čakajú na lásku, ako im deti fetujú a zazobaní manželia súťažia,
kto bude mať viac mileniek… Ženy trpia depresiami a mániami,
behajú po obchodoch a bezhlavo míňajú, aby vyplnili prázdno,
čo v im v duši vyžiera dieru, ktorú nedokážu zaplátať ani rodinou.
Muži sa spíjajú, sedia za hracími automatmi, alebo aspoň
doma za počítačom, a kým sa tvária, že pracujú, naskakujú im
na monitore horúce linky.
Taký je chlieb môj každodenný: príbehy, tisíce príbehov, ktoré
musím požuť a stráviť.
Keď sa tak na vás pozerám, váš problém bude asi v tom, že
máte všetko, a zároveň nemáte nič. Podľa toho, čo máte na
sebe, tipujem, že obaja slušne zarábate, alebo aspoň jeden z vás,
a slušne aj míňate. Ak máte deti, tvárite sa, že ich sa váš problém
netýka. Viem presne, čo ma čaká: budete sa sťažovať do nemoty,
potom začnete zúriť, padne zopár oplzlých výrazov a vyjdete
odtiaľto v presvedčení, že vám už niet pomoci. No splnili ste si
povinnosť a odfajknete si návštevu manželskej poradne, lebo ste
urobili všetko preto, aby ste zachránili váš vzťah.
Toľko PhDr. škaredá Rena, PhD., vaša psychologička, súkromná
psychologička, prosím, nezabudnite na recepcii zaplatiť.
Sedeli a mlčali tváriac sa, že k sebe nepatria, akoby bolo neslušné
rozprávať sa s cudzím človekom. Renáta sa povzbudivo
usmiala a vyzvala blondínu v jej veku: „Nech sa páči, pani…“
pomohla si dotazníkom, čo držala v ruke, „pani Tomečková,
mohli by ste sa pokúsiť defi novať váš problém? Uvádzate
nezhody v spolunažívaní, odcudzenie… Čo sa skrýva za týmito
slovami a aké sú vaše pocity? Pokúsili ste sa predtým
o nejaké riešenie?“ Otázky jej naskakovali do počítača v šedej
mozgovej kôre, bolo to vlastne perpetuum mobile, výkonný
stroj, na ktorý sa mohla kedykoľvek spoľahnúť. Hlava, ktorá
si zapamätala aj nezapamätateľné, bola jej životnou výhrou aj
prekliatím.
Žena sa neusmiala, zadívala sa na svojho manžela, sediaceho
po jej pravici, a ten sa placho pozrel na Renátu.
„Žijeme spolu dvadsaťjeden rokov, takže si viete predstaviť…“
Nie, neviem. Mne sa dlhodobé vzťahy vždy vyhýbali, až na ten
súčasný, ktorý neviem definovať, hoci mám na to diplom.
Opäť sa pozrela do papierov na stole.
„Na úvod vám trochu pomôžem. Nazveme to partnerskou
krízou, ktorá je po takom dlhom spolunažívaní znásobená
krízou stredného veku. Mohli by ste mi stručne opísať priebeh
vášho manželstva? Uisťujem vás, že všetky informácie sú
dôverné, nemusíte sa ničoho báť. Vnímajte ma ako cudzieho
človeka, ktorý sa vám pokúsi pomôcť už len tým, že sa na váš
problém pozrie nezainteresovane.“
„Nie je to o tom, že sme spolu dlho,“ vyhŕkla nečakane žena.
Muž hľadel na svoje dlane položené na stehnách.
„Brali sme sa ako dvadsaťštyriroční, ale ja som o pol roka
mladšia. Zoznámili sme sa na diskotéke dva roky predtým
a postupne sme dali dokopy rodiny a priateľov. Po svadbe sme
sa chvíľu pretĺkali po prenájmoch, na ktoré nám vtedy prispievali
rodičia. Boli to ťažké, a zároveň krásne časy. Nemali sme
peniaze, ale narodili sa nám dve deti, najskôr dcéra, o rok na
to syn. Tuto Jaro,“ mužovo meno vyslovila so sebazaprením,
„začal robiť v Rakúsku, založil si malú fi rmu a spolu s kamarátmi
prerábali bytové jadrá v starých domoch na predmestí
Viedne. Do roka sme mali vlastný trojizbový byt, kúpili sme si
auto, v lete sme lietali do Grécka. Po materskej som nastúpila
do Doprastavu ako projektantka, deti boli v poriadku, všetko
bolo, ako má byť…“ odmlčala sa a zadívala sa von oknom.
„To si si myslela len ty!“ vyprskol muž a monológ sa razom
zmenil na dialóg.
Renáta preskakovala z jednej tváre na druhú, boli to tvrdé
podania a na striedačku končili v sieti raz jedného, raz druhého
spoluhráča. Najradšej by vypla zvuk a ešte radšej obraz. V noci
spala zle a toto bol už štvrtý prípad plný fňukania a ťažkých
povzdychov. Scenáre takýchto dvojíc sa podobali ako vajce
vajcu: najskôr ideálne manželstvo, mladosť, láska, málo peňazí
a veľa detí, potom žiarlivosť, nezáujem, aféra so sekretárkou
alebo ženatým kolegom, veľa peňazí a málo detí. Deti už vyrástli
a majú vlastné životy, hniezdo je prázdne a po byte sa
motá cudzie, protivné čudo.
Čo s tým?
„…a pani doktorka, nech sa pekne prizná, že to rok to ťahal
aj s jednou ženskou z vedľajšej ulice a chodil domov, akoby
sa nechumelilo! Keby mu nezapípala esemeska a nebol práve
v kúpeľni – lebo inak si svoj mobil strážil ako oko v hlave – ani
by som sa o tom nedozvedela! Tá sviňa mu napísala, že sa ho
už nemôže dočkať!“ Žena prskala miniatúrne kvapôčky jedovatých
slín a oči jej blčali. Zahodila nesmelosť a ostych, znova
prežívala bolesť, sklamanie, poníženie, vyzliekala sa z duše až
na dno, kde už nie je nič iné len nenávisť.
„Prestaň! To bolo pred piatimi rokmi a povedali sme si, že je
to za nami! Prečo to tu zase vyťahuješ? Tebe už načisto…“
„Upokojte sa,“ zasiahla Renáta. Doteraz mlčala, nechala ich
vyrozprávať sa, ale scenár sa nedá oklamať, začína sa druhé
kolo – vzájomné útoky.
Stíchli a pomaly vypúšťali paru, počúvali jej pokojný hlas
a rozumné argumenty, ktoré mali svoju logiku. Profesionálne
naformulované komentáre, rozoberanie pováh, rodinného zázemia.
„Každý si o sebe myslí, že je ideálny, a práve ten druhý je
zlý. No faktom je, že vlastnosti, ktoré sa nám na ľuďoch nepáčia,
máme aj my sami. Treba si vyjasniť, ako fungovali a ako by
mohli v budúcnosti fungovať naše vzájomné vzťahy. Obidve
slová – vzájomný a vzťah – majú veľmi zaujímavý pôvod: vzájomný
je odvodený od slova záujem, ktorému predchádza aj iný
význam – zajať, ukoristiť. Vzťah má zase indoeurópske korene
v tengh, čo jednak značí vliecť za sebou, jednak napínať až do kŕčovitosti.“
Uvedomila si, že už dlho mudruje, a tak radšej stíchla.
Pokúste sa pozrieť na daný problém inými očami. Čo by ste
robili, keby ste boli v ich koži…
Musí ich presvedčiť, že ešte majú nádej, že ešte musia prísť aj
nabudúce, ešte aspoň dvadsaťkrát, aby mohla zaplatiť na konci
mesiaca za prenájom kancelárie v psychologicko-poradenskom
centre, aby jej odišlo zopár drobných na sporiaci účet,
a aby si konečne mohla kúpiť tie nekresťansky drahé topánky,
čo má vyhliadnuté.
Áno, súhlasia, že prídu, možno aj potom, chceli by to ešte
skúsiť, hoci deti sú už veľké. Stále ich budú potrebovať. To dcéra
im navrhla, aby sa išli poradiť.
Tak vidíte, aj keď som škaredá Rena, mám vysokú cenu na
trhu práce, musím sa obracať, ale ľudia ma vyhľadávajú, nie
Eriku ani Zuzu, čo hľadia celé dni do štyroch stien, kým u mňa
si klienti podávajú kľučku. A viete prečo? Mám nervy zo železa.
Som dobrá.